Projekt Barnabáš

VN-05 NE B

"Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť." Aby sme tomu správne rozumeli: samozrejme že bez Krista toho môže človek urobiť až až. Ide skôr o to, akú to má hodnotu. Koniec koncov trpké ovocie bezbožného života vidíme okolo seba denne. Ale myslím, že my dnes máme položiť otázku inak. Napríklad: "Pane a čo máme urobiť spolu s tebou?"
Čo máme robiť? Ján v druhom čítaní hovorí: "Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou... A toto je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal." Máme veriť v Krista a slovami i skutkami milovať druhých.
Ujať sa... V prvom čítaní máme veľmi konkrétny príklad lásky k blížnemu nie len deklarovanej slovami, ale realizovanej naskrz pravdivým a odvážnym skutkom. Šavol, budúci apoštol Pavol, sa po svojom obrátení v Damasku vrátil do Jeruzalema a "pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom." Je prirodzené, že mu neverili. Báli sa, že to na nich hrá, aby ich dostal do pasce, odhalil a poslal na smrť. A tu prichádza ten kľúčový moment: "Tu sa ho ujal Barnabáš." Barnabáš je v tomto príbehu ten, kto sa ujíma človeka na okraji, outsidera ako sa dnes múdro hovorí. Nakoniec, Barnabáš to má v mene, jeho meno znamená syn útechy.       

Realita. Myslím si, že ujímať sa, prijímať tých, čo sú nejakým spôsobom na okraji..., práve to je výzva, pred ktorou dnes stoja naše farnosti. A zďaleka nejde len o tých, ktorí sú vylúčení z ekonomických alebo zdravotných dôvodov. Nejde len o bezdomovcov, chudobných, starých a chorých, alkoholikov alebo závislých na automatoch.
Naši bratia a sestry väčšinou neopúšťajú Cirkev preto, že stratili vieru. Mnohí z nich sa dokonca ďalej považujú za veriacich. Mnohí nás neopúšťajú ani preto, že byť kresťanom je náročné. To dobre vidno na laxných matrikových katolíkoch, ktorí vstúpili do rôznych siekt a tam žijú prísnejší náboženský život, než by im vôbec kedy napadlo v Katolíckej cirkvi.
Opúšťajú nás preto, že sa medzu nami necítia ako doma. Necítia sa prijatí a užitoční. Akoby ku nám nepatrili. Oslovujeme ich (pri liturgii) ako bratov a sestry, ale reálne sa k nim správame ako k cudzím. Niekedy trvá dlho dokonca aj to, kým si všimneme, že sme ich stratili. 

Farnosť ako miesto prijatia. Ježiš hovorí: "Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť." Sme jeho ratolesti a náš život má prinášať ovocie. Také, ktoré sa bez Krista nikdy nezrodí a nedozreje, prijímanie, záujem o druhých. Je čas, aby sa naše farnosti stali miestom, kde sa druhí cítia prijímaní.
Ako na to? 
  1. S tebou. Bez teba to nepôjde. Ja viem, že si uzavretý človek, je pre teba ťažké osloviť druhého a skôr čakáš, kým sa niekto prihovorí tebe. Napriek tomu práve ty si ten kľúčový človek, bez ktorého sa to nedá. Lebo ty rozumieš, ako cítia tí druhí. Urob dnes rozhodnutie: Chcem byť Barnabášom pre ľudí, ktorí sú na okraji záujmu a pozornosti mojej farnosti.
  2. S Kristom. Bez Krista to nepôjde. Môžeme bez neho vytvoriť celkom fungujúcu spoločnosť, kde sa budú druhí dobre cítiť. Ale nemôžeme bez neho tvoriť Cirkev, farnosť, ratolesti, spojené s viničom. Oslov Ježiša a povedz mu: Ďakujem, že cez teba môžem byť spojený s mojimi bratmi a sestrami vo viere. Ukáž mi, koho chceš cezo mňa priviesť k tebe. A daj mi silu ujať sa ho.
  3. S bratmi a sestrami. S druhými to bude ľahšie. Priber si k tomu niekoho. Veď keď sa toho človeka ba okraji ujmete dvaja, pôjde vám to lepšie.
  4. Prihovor sa, oslov, zaujímaj sa, usmej sa, polož otázku, ponúkni pomoc, poteš, pozvi, pochváľ, povzbuď, pozdrav. Práve to sú tie jednoduché veci, ktoré posilňujú spojenie s Kristom i s bratmi.
"Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť", hovorí dnes Ježiš. Pane, už teraz sa tešíme na to, čo môžeme urobiť s tebou ;-)