Najcennejšie...

Sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza

Obetovať to najlepšie a najcennejšie. Čítam si dnešné prvé čítanie a uvažujem nad obetou nášho Patriarchu Abraháma. Abrahám nás učí obetovať, teda s láskou darovať Bohu, to najlepšie a najcennejšie, čo máme. Presnejšie to pocitovo najlepšie a najcennejšie. Možno Izák nebol zďaleka tak poslušný ako Izmael a Abrahámov či Sárin život má objektívne predsa rovnakú hodnotu, ako Izákov. Ale pocity nie sú objektívne a ani o nich nerozhodujeme. Myslím, že pre Abraháma by bolo ľahšie darovať Bohu svoj život, než život Izáka.
Skrze Abrahámov príbeh mi dnes Pán kladie otázku, či som pripravený obetovať mu, zrieknuť sa najlepšieho a najcennejšieho. Pravdepodobne mi to nezoberie, ale premení. Tak ako Abrahámovi nezobral Izáka.

Plniť Otcovu vôľu. Pozerajúc na Ježiša v Getsemanskej záhrade, ktorého duša je smutná až na smrť sa nemôžem ubrániť pochybnosti, či je pravda, čo som pred chvíľou spieval so žalmistom: "Hľa, prichádzam, Pane, chcem plniť tvoju vôľu."

Oslávme nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza tým, že ho budeme nasledovať v plnení Otcovej vôle. Aj keď je to ťažké.