 |
| www.pagadiandiocese.org/ |
Samaritánka z dnešného evanjelia ma stále viac udivuje. Jej stretnutie s Ježišom je zvláštne a veľmi intenzívne. Všimli ste si, že tá žena, čo si prišla nabrať vodu, nakoniec odišla bez nej a dokonca pri studni nechala aj svoj džbán? Vlastne si myslím, že ho tam nechala zámerne. Už ho nepotrebuje, pretože dostala živú vodu.
Na prvú pôstnu nedeľu sme sa učili od Ježiša, ktorý je skutočný človek, ako byť skutočnými ľuďmi, ktorí odolávajú nástrahám diabla. Minulý týždeň nám Božie slovo predstavilo Ježiša ako skutočného Boha, Otcovho milovaného. A my sme sa ho snažili celý týždeň počúvať vo viere, že on nás naučí byť ako Boh. Pamätáte si slovo z minulej nedele: "Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho."
Počúvanie nás dnes privádza na púšť, k pútnikom, ktorí sa nám tak podobajú, alebo presnejšie ktorým sa my tak podobáme. V prvom čítaní vidíme Izraelitov, ktorí už nevládzu ísť ďalej, sú vyprahnutí, nemajú vodu a miesto oázy našli len kopu skál. Sú tak deprimovaní, že by sa najradšej vrátili do Egypta.
Nepripomínajú ti niekoho? Napríklad teba? Alebo niekoho z tvojich bratov a sestier vo viere, ktorí sa rozhodli učiť sa od Ježiša odolávať hriechu a stávať sa ako Boh..., týždeň - dva to išlo, lenže zrazu sa minuli sily aj nadšenie. A miesto toho sa objavuje zúfalstvo a možno aj frflanie či rezignácia.
Základnou myšlienkou dnešného prvého čítania však nie je tá nelichotivá pravda o našej slabosti, hoci pravdou je, stále platí: Sme hriešni! No tu ide skôr o povzbudenie: pre Boha púšť nie je prekážkou, on tvorí prameň tam, kde evidentne nie je! On má vodu. Ver mu!
Evanjelium je akoby pokračovaním prvého čítania. Lebo aj keď netrpíme fyzickým smädom, poznáme nedostatok, ktorý je strašnejší. Samaritánka zdá sa striedala chlapov častejšie ako niektorí puberťáci ponožky. Je hriešna. Vie to. Všetci to vedia. Pohŕdajú ňou. Má dobrý dôvod vybrať sa po vodu na pravé poludnie, aspoň nikoho nestretne...
A zrazu pri Ježišovi pochopí, že nič a nikto, ani žiaden dokonalý chlap, nevyplní jej prázdnotu, neuhasí jej vnútorný smäd, ktorý ju spaľuje. Iba Ježiš má pre ňu živú vodu. Iba Ježiš je jej riešenie, nie hriech, ale Ježiš.
Svätý Augustín hovorí, že tá žena, to sme vlastne my, Cirkev. Sme hriešni a sme prázdni. Všetky naše snahy skôr alebo neskôr zlyhávajú, lebo nemáme dosť síl, vytrvalosti, fantázie, schopností. Jednoducho púšť je nad naše sily. A pôstne obdobie, ak ho berieme naozaj vážne, tiež.
Ale to nevadí. Naopak, je to výborné, lebo keď sme takto prázdni, môžeme sa ľahšie a viac nechať naplniť. Ježiš má živú vodu. A Pavol v druhom čítaní pripomína, že je ňou Božia láska, "rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali." Augustín hovorí, že sám Duch Svätý je tou živou vodou, ktorú Ježiš ponúka Samaritánke, teda nám všetkým, Cirkvi.
To je ďalšia vec, ktorú sa učíme v tejto etape nášho pôstneho putovania: Potrebujeme Ducha Svätého. Keď nás naplní, nič nás už nebude môcť zastaviť (samozrejme okrem našich hriechov, ak sa ich nevzdáme). A ešte viac, nedokážeme si to ani nechať pre seba. Pozrite na Samaritánku, beží do mesta všetkým vydáva svedectvo o Ježišovi. A "mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“
"Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia," spievali sme v dnešnom žalme. Nenechaj sa odradiť a počúvni, čo ti dnes hovorí Pánov hlas. Hovorí o živej vode, o Duchu Svätom, ktorého nutne potrebuješ.
Bože, prameň nekonečného milosrdenstva a nesmiernej dobroty, ty nás učíš, že pôst, modlitba a skutky kresťanskej lásky sú liekom proti hriechu; láskavo prijmi vyznanie našej slabosti a keď klesáme pod ťarchou previnení, pozdvihni nás svojou milosrdnou rukou.
Uhas náš smäd po tebe, naplň nás Duchom Svätým, nech sa v nás stane prameňom vody prúdiacej do večného života.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
