CR 24 PO
Rozprávanie o stotníkovi je na prvom mieste rozprávaním o viere. Stotník urobil, čo bolo v jeho silách, no pozná i svoje hranice. Napriek tomu verí, že možné je aj to, na čo on sám nemá silu, moc, schopnosti ani poznanie. Cez svojich priateľov sa obracia na Záchrancu (Spasiteľ) s prosbou o záchranu.
No je to aj rozprávanie o dobrote, starostlivosti a láske k blížnemu. Stotník totiž vynaloží toľko úsilia, tak veľmi sa pokorí..., kvôli sluhovi, kvôli niekomu, koho mohol narýchlo prepustiť, nech si zomrie niekde na ulici. Stotník za neho bojuje ako za vlastného syna alebo matku.
A čo tí, ktorí slúžia nám? Predavačka, u ktorej si dnes ráno kúpila mlieko a rožky, zdravotná sestra, ktorá ti minulý týždeň brala krv... Všimni si ich. Možno potrebujú Záchrancu. A ty si ten človek, ktorý im môže sprostredkovať stretnutie s Ním.
Stotníkovo správanie sa žiaľ nie je samozrejmosťou. Vlastne mi to pripomenulo iné rozprávanie:
Mekkal Rubač namáhavo kráčal potme, ako len mohol najrýchlejšie a najtichšie, cez strniská na východných poliach. Musel sa pevne opierať o palicu, aby sa dostal cez priekopu, a keď vykročil na cestu, zapraskal ľad na kalužiach tak zreteľne, že sa až zľakol a takmer spadol do priekopy. Ticho okolo neho a to, že sa šťastlivo dostal na cestu a nikto ho pritom nezbadal, spôsobili, že sa po napätí upokojil a hľadel clivo nazad, kde tma zakrývala budovy majera. Bol to posledný majer, kde pracoval ako statočný robotník. Starý gazda vyniesol nad ním včera rozsudok. Gazda vravel, že sa bol za neho prihovoriť u farára a teraz bude mať Mekkal pokoj v obci. Má sa len prihlásiť u farára - a potom... Gazda vyniesol nad ním rozsudok bez ťažkostí, ba zdalo sa, akoby mal v hlase prízvuk dobročinnosti.
Mekkal pritisol k sebe batoh so šatami, aby poznal, či má ešte také pocity ako vtedy, keď bol robotníkom. Nebol si už ničím celkom istý. Zvláštne, že jediné slovo z ľudských úst môže tak silno vniknúť do ucha druhého človeka, až mu úplne umŕtvi celé telo. Ležal dnes v noci v tichej stajni, voňal zápach splesnetej slamy vo svojom cárku pod povalou a teplý, trpký pach stajne, ohmatával si jednou rukou druhú, chytal sa okraja dosák okolo cárku a čudoval sa akosi, že sa nemôže pohybovať a voňať celkom tak ako predtým, než starec vyriekol slovo obec. Pocítil to ako nepochopiteľné bezprávie, keď to slovo padlo. Veď predsa rúbal tak usilovne ako len vedel, a znášal drevo, takže ho nikdy nechýbalo, pomáhal vo všetkom o čo ho požiadali, a pritom bol ešte užitočný v každej voľnej chvíľke. Ktože rúče poznášal do kôlne brány a pluhy, keď sa povaľovali vzadu medzi žihľavou? Ktože, kto - hoci ho na to nikto neupozornil - podoprel dreváreň vzadu hrubými brvnami. Keď už bola takmer na spadnutie. Toto a veľa iných vecí porobil, ale ktože o tom vedel? A potom človek počuje, že nie je hoden jedla ...
Veru, takto si myslel zo začiatku, ale je to také zvláštne, keď človeka poznačia takým slovom. Odoberie mu to všetku pýchu. Nebol si sám sebou istý a nevedel, čo si má ďalej myslieť. Lámka bola veru tej jesene mrchavá. Bola taká mrchavá, že sa bál chytiť topor sekery, a ráno pri úderoch sekery mu prašťalo v stŕpnutom pleci a v chrbte, keď mal vstávať zo slamy, nie - bol už slabý chlap do roboty. Najlepšie vari bude, ako povedal gazda, keď bude žiť v pokoji mimo gazdovstva. Áno, v pokoji, ale s babskými papuľami a detskou samopašou okolo seba, s nadávkami nerozumnej mládeže a so súcitnými pohľadmi tých rozumnejších. Cítil už príchuť toho všetkého.
Mekkal sa prerúbal životom. Ako malý chlapec rúbal v miestach, kde sa narodil, drevo na kúrenie, potom rúbal hrubšie drevo a ako dospelý stínal stromy na stavbu, a pre veľkú silu, s akou narábal so sekerou, dostal priezvisko Rubač. Od prvého zarubnutia do kmeňa až po chvíľu, keď sa strom s rachotom zrútil, uplynul tak neuveriteľne krátky čas, že to nikto nevedel pochopiť. Neskôr musel zasa rúbať siahovicu a koly na plot - a teraz nakoniec zasa drevo na kúrenie. Ako tak stál za jesennej noci a zízal nazad na gazdovstvo, vedel, že tam po ňom ostala do kláta zaseknutá sekera - jediný znak, čo ostal po jeho dlhom, robotnom živote. Ešte dnes niekto iný vytrhne sekeru z kláta, a potom už nezostane na svete ani stopy po Mekkalovi Rubačovi. Nikto už nespomenie priezvisko, ktoré bolo jeho pýchou, lebo znamenalo niečo lepšie, ako boli iní...
(Por.: Gulbranssen, T., Večne spievajú lesy, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2016, s. 378-380.)
