CR-20 NE C
Husi z jedného dvora mali istý zvyk, na ktorý si veľmi potrpeli. Raz do týždňa sa okúpali v rybníku, starostlivo si vyhladili perie, očistili sa, vykloktali si hrdlá, vyleštili zobáky a potom sa všetky knísavým krokom zhromaždili v tieni starej smutnej vŕby. Tam ctihodný múdry gunár, dedič slávnej tradície Hrdinskej husej spoločnosti, zatvoril oči a hlasom plným dojatia spomínal na časy, keď husi lietali vo formáciách tvaru V, brázdili nebo a súperili s vetrom i diaľkami. Spomínal hrdinské činy husí, ktoré preleteli ponad oceán, prekonali hrozné búrky, rozprával, ako kedysi lietali - vznešene, húževnato, vytrvalo, mnoho dní bez oddychu. Hovoril aj o slávnych husiach, ktoré obetovali svoj život za záchranu kŕdľa.
Husi vo dvore boli dojaté, plakali, trepali krídlami. No len čo začuli šum krmiva, ktoré im gazda sypal do koryta, všetky sa kolísavou chôdzou ponáhľali za jedlom. Šťastné a spokojné. Nezdvihli sa zo zeme ani o centimeter.*
Niekto povedal, že kresťania sú občas ako husi z dvora. Neviem. No som si istý, že nemá Ježiš na mysli nasledovníkov tohto typu. V dnešnom evanjeliu hovorí o niečom inom. Hovorí o nepokoji, o ohni, o niečom, čo by malo ľudí vnútorne spaľovať a poháňať dopredu, za ním, od rozdelení k jednote. Hovorí o ľuďoch, ktorých iní nebudú mať moc radi, pretože sú čestní a spravodliví a to sa nenosí, pretože neberú a nedávajú úplatky a to je nevýhodné, pretože sú darom pre iných a to je nemou výčitkou.
Hovorí o ľuďoch ako Jeremiáš z prvého čítania. Moc Babylonskej ríše stále rastie. Je to nepriateľ, proti ktorému Júdsko nemá žiadnu šancu. Nie preto, že sú len malým národom so slabým kráľom Sekediášom. Vždy boli, v porovnaní s inými národmi, malým ľudom. Ale boli Božím ľudom. Boh bol prameňom ich sily a sebavedomia. Ale postupne tento prameň zanechali. Najprv sa spoliehali na vlastné sily, potom na politické spojenectvá a napokon sa snažia podplácať mocnejšie štáte, aby si zabezpečili ich ochranu. A Jeremiáš im to hovorí jasne: Je čas vzdať sa ľuďom a nechať sa opäť viesť Bohom. Verdikt spoločnosti je stručný: „Treba zabiť Jeremiáša!“ Nie, netreba zabiť Jeremiáša. Treba sa obrátiť k Pánovi, svojmu Bohu.
Boh neopúšťa. On odpúšťa. Ani Jeremiáša nepustil. Vyjadrené slovami dnešného žalmu vytiahol ho z jamy hrôzy, z bahna prázdnej cisterny a opäť ho postavil na pevnú zem. A neopustí ani nás.
Nasledovať ho nie je vždy ľahké. Ale stojí to za to. Pavol v dnešnom druhom čítaní používa obraz pretekov. Pripomína nám, že my nie sme a nemáme byť v pozícii divákov. Hovorí: „Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou...“ „Zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva...“ a bežme „s očami upretými na Ježiša.“
Nedajú mi pokoj tie husi. Áno, mať každý deň zaručené istoty prídelu zrna a pevných hraníc malej ohrady je pohodlnejšie ako namáhavý let ponad oceán. Ale na konci takého života prichádza posledná istota, ktorú ľudia nazvali husacími hodmi. Husi by taký termín považovali za hlúpy eufemizmus. Pravda keby mali dosť času si to uvedomiť. My dosť času máme.
Pán hovorí: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem!“ A ja prosím: Pane, urob to. Zapáľ nás tým ohňom, ktorý spaľoval Jeremiáša. Nech sme tvojím ľudom, plným sily a odhodlania na všetko dobré.
______________________
*Por.: Ferrero, B., Koľko stojí zázrak?, s. 51.
