Nanebovstúpenie Pána, C
Dnešná liturgia slova nám ponúka štyri pohľady na tajomstvo našej viery, ktoré dnes slávime. Každý z nich je vzácny. Poďme sa na ne pozrieť. Prvé dva sú od Lukáša.
V evanjeliu sme čítali: "Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha."
Oslovuje ma to "s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema." Vracajú sa na miesto, ktoré je pre nich nebezpečné. Vracajú sa bez toho, ktorý sa stal zmyslom ich životov. Ľudsky by mali byť teraz smutní, sklesnutí a sklamaní a mali by sa Jeruzalemu vyhnúť veľkým oblúkom. Miesto toho sa s veľkou radosťou do Jeruzalema vracajú. Aby sme pochopili tento ich postoj, musíme sa pozrieť, čo robili tesne predtým. Evanjelista hovorí, že sa klaňali Ježišovi, teda vzdávali mu úctu, ktorá patrí len Bohu. V Ježišovi bez pochybností vtedy spoznali Boha. Uverili, že ten Ježiš, ktorého videli zomrieť... Je Boh. A to je tak radikálne, že všetko ostatné sú v porovnaní s tým somariny.
V prvom čítaní sme počuli: "Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať."
Oblak im ho vzal spred očí, preto nemá zmysel hľadieť s otvorenými ústami na oblohu. Dvaja muži v bielom ich povzbudzujú, aby sa rozhliadli okolo seba. Od toho dňa začnú objavovať Krista medzi sebou, v Cirkvi.
Ďalší pohľad nachádzame v druhom čítaní: "Kristus nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou." Autor Listu Hebrejom hovorí prirovnáva Ježiša k židovskému veľkňazovi. Pre Židov bola najsvätejším miestom na svete svätyňa v Jeruzalemskom chráme, miesto, kde prebýval Boh. Miesto tak sväté, že doň nesmel vstúpiť žiaden človek. Len veľkňaz raz v roku vošiel dnu s krvou capa, obetovaného na zmierenie za hriechy ľudu. (por. Lv 16)
Ježiš nevstúpil do svätyne v chráme, ale do neba, skutočného miesta, kde je Boh, nie s krvou zvierať, ale s vlastnou krvou. On bol zároveň kňazom, oltárom i obetou.
A to je dôvod na radosť. Sme zmierení s Bohom, medzi nami a ním nemusí byť viac žiadna prekážka. Preto nás aj dnešný žalm pozýva k radosti: "Tlieskajte rukami, všetky národy, jasajte Bohu hlasom radostným." Preto je dnešný deň slávnosťou.
Z týchto štyroch pohľadov mi vychádzajú tri podnety pre nás:
1. Každý z nás má svoje trápenia, svoj vlastný a dosť nebezpečný Jeruzalem. Ale veď Ježiš, ktorému patríme, ktorému sme zverili svoje životy... je Pán, je Boh. On je nad tým všetkým! Počítaš s ním?
2. Nie sme tu na to, aby sme hľadeli na oblohu. Kristus je medzi nami. Hľadaj ho!
3. Máme dôvod na radosť. A nie hocijaký. Pán vystupuje do neba a nás sa to týka.
