VN-01NEC - Veľkonočná vigília
"Je dokonané!" To boli posledné slová Ježiša, Syna človeka predtým, ako položil svoj život. Včera sme v liturgii slávili práve tento moment. Ježiš povedal, že je dokonané. Sklonil hlavu. Odovzdal ducha. Preto sme sa dnes zišli vonku, v tme, tichu a prázdne.
Lenže Ježiš je Kristus, Boží Syn, ktorý vstal z mŕtvych a nad ktorým smrť nemá moc. Preto sme sa vonku zhromaždili okolo ohňa a sviece, ktoré symbolizujú svetlo Kristovo.
Keď Ježiš zomrel, nastala tma po celej zemi. Včera ani dnes sme síce zatmenie slnka nemali, ale o tme vo vnútri človeka by vedel rozprávať každý z nás. Ľud, čo kráča v temnotách, uzrel veľké svetlo. Zhromaždili sme sa okolo svetla. Počuli sme trojité vyznanie "Svetlo Kristovo" a s vďakou sme naň odpovedali. Nechali sme sa ním viesť tak, ako sa Izraeliti nechali ohnivým stĺpom vyviesť z Egypta, cez Červené more, púšťou do zasnúbenej krajiny. Postupne sme si zapaľovali svoje malé sviece od tejto veľkonočnej sviece, paškálu. Tak sme prišli na toto miesto. Nie, toto nie je zasnúbená zem, toto nie je náš domov. Toto je miesto, kde sa teraz stretáme, aby sme pookriali, jedli, slávili, nabrali sily na ďalšiu cestu.
Počúvali sme exultet, starobylý veľkonočný chválospev a oslavovali sme Otca za to, že koná, že Ježiš Kristus zostúpil k zosnulým, že otvoril bránu neba...
Počúvali sme rozprávania zo Starého zákona. Ako išli za sebou, jedno za druhým, všade bolo vidno, že Boh koná od prvého okamihu. Už pri prvom hriechu je zrejmé, že koná pre našu záchranu. V príbehu Abraháma, Mojžiša, v uisteniach Izaiáša zajatým Izraelitom... Boh koná.
Zrazu je to tak jasné a tak zrejmé, že radostný spev Glória už nepočká. Spievali sme a zvonili na zvonoch... Lebo Kristus je svetlo sveta, svetlo, ktoré rozptyľuje tmu. Po speve Sláva Bohu na výsostiach v kostole nezostalo jediné tmavé miesto. Rozsvietilo sa. A my sme z plných hrdiel spievali, znova a znova radostné aleluja a počúvali sme evanjeliovú správu o tom, čo už dávno viselo vo vzduchu: Kristus vstal z mŕtvych.
Čo bude ďalej? Sme ako tí Izraeliti, ktorí stáli na druhom brehu Červeného mora. Prešli cez vodu, z otroctva na slobodu, cesta sa za nimi zatvorila a oni sú slobodní. Tancujú, spievajú, slávia. (Spomeňte si na štvrté čítanie.)
My sme sa sem tiež dostali cez vodu. Skrze vodu krstu sme sa stali súčasťou tohto ľudu, Božieho ľudu. Opäť sa k tomu momentu hlásime obnovou krstných sľubov.
Potom budeme, ako Izraeliti putujúci púšťou, jesť chlieb z neba. Oni sa na svojej ceste púšťou živili mannou, my budme jesť chlieb, telo Kristovo, vydané za život sveta.
A potom sa rozídeme. Už nie kradmo, potichu, akoby ustráchane. Rozídeme sa s radosťou a verím, že si celou cestou domov budete spievať aleluja. Rozídeme sa v Božom mene, poslaní ako Mária Magdaléna oznámiť všetkým: Kristus vstal zmŕtvych.
Ľudsky to vyzeralo, že je dokonané. Ale Boh s nami neskončil. Veľký príbeh pokračuje.
