Dve otázky...

Obrátenie sv. Pavla: Sk 22, 3-16

Počul som raz človeka nahlas snívať o tom, aké by to bolo stretnúť sa s Kristom tak priamo, vo veľkom štýle. Rozplýval sa, čo by mu všetko povedal a na čo všetko by sa ho spýtal...
Pavol sa s ním stretol. Na ceste do Damasku. A, čuduj sa svete, zmohol sa len na dve otázky: "Kto si, Pane?" A potom ešte: "Čo mám robiť, Pane?" Dve otázky. Nič viac.
To preto, že sa stretol so živým Bohom, s tým, ktorému patrí všetko, pred ktorým sú všetky naše úspechy i neúspechy, plány aj zlyhania... ničím. Otázka: "Čo mám robiť, Pane?" tu nie je vyjadrením neistoty v zmysle "Dobre a čo teraz?" Znamená skôr úplné darovanie sa tomu, ktorého práve spoznal v zmysle "Celý ti patrím, Pane! Aké sú tvoje rozkazy?"

Asi to tak má byť. Pri skutočnom stretnutí so skutočným Bohom majú zmysel len dve otázky: "Kto si, Pane?" a "Čo mám robiť, Pane?" Odpovede na ne sú tak hlboké, že nám zakaždým budú znieť inak. To preto, nie sme schopní pojať nekonečno, vždy zachytíme len kúsok. Ako Pavol v ten deň s veľkým D: "Ja som Ježiš Nazaretský, ktorého ty prenasleduješ." A "vstaň a choď do Damasku; tam ti povedia všetko, čo ti je určené urobiť."