CR-22 NE B
Postrehol
si si tú úžasnú správu? Všimla si si, že Boh ťa chce
obdarovať? Nám všetkým chce dať krajinu. Zaznelo to v prvej vete prvého čítania: Mojžiš povedal
ľudu: „A teraz, Izrael, počúvaj prikázania a ustanovenia, ktoré
vás učím, a zachovávajte ich, aby ste žili a vošli do krajiny,
ktorú vám chce dať Pán, Boh vašich otcov, do vlastníctva.“
Izraelitom
poskočilo pri tejto vete srdce. Boli to otroci, ktorí sa len pred
pár mesiacmi dostali na slobodu. No nemajú sa kam vrátiť, nemajú
svoju vlasť. Pred stáročiami ich predok Jakub prišiel so svojou
rodinou do Egypta a jeho potomkovia sa rozrástli na národ. Postupne
sa formovala ich identita i povedomie. Vedeli, že nie sú v Egypte
doma. Ale kde sú doma? Nikam nepatria. A tak sa utáborili v púšti,
kde sa nedá žiť, kde to je možno stokrát horšie ako v otroctve.
A Mojžiš ich teraz opäť uisťuje, že existuje krajina, ktorú im
chce Pán, Boh ich otcov darovať.
Aj
pre nás kresťanov je to skvelá správa. My síce krajinu máme, no
tento prísľub chápeme aj hlbšie. Pod krajinou, ktorú nám Pán,
Boh našich otcov chce dať do vlastníctva,
rozumieme večný život v spoločenstve s ním, nebo. To je tá
dobrá správa: Boh ti chce dať večný život, chce, aby tvoj život
neskončil smrťou, aby nič z toho, čo tu prežívaš, akokoľvek
krásne... nebolo vrcholom. Chce nám dať viac.
Zároveň
táto skvelá správa stále stále platí aj doslovne: Pán, Boh
našich otcov, nám chce dať túto krajinu do vlastníctva.
Túto krajinu, krajinu našich predkov. Myslíte, že teraz vlastníme
túto krajinu? Vlastníte pozemky v tejto krajine. Máte tu svoje
domy, záhrady, polia... Ale vlastníme túto krajinu?
Áno, napríklad vo voľbách
rozhodujeme o jej budúcnosti. Ale naozaj rozhodujeme o
budúcnosti svojej krajiny? Alebo
robíme len to, na čo nás naprogramovali marketingové agentúry a
prázdne sľuby?! Vlastníme túto krajinu,
alebo sme dokonca vlastníctvom tejto krajiny?
Nemám
odpovede na tieto otázky, tie musí hľadať každý sám. Ale mám
riešenie: „A teraz počúvajte prikázania a
ustanovenia, ktoré vás učím, a zachovávajte ich, aby ste žili a
vošli do krajiny, ktorú vám chce dať Pán, Boh vašich otcov, do
vlastníctva.“ Mojžiš v
tejto dlhej vete ukazuje dlhú cestu, ktorú máme pred sebou. Skúsme
si ju rozobrať.
1. Teraz
počúvajte... - teraz, nie
potom, nie zajtra, o rok, keď budeš na dôchodku... teraz. Začni
už dnes.
2. Počúvajte...
- prestaň na chvíľu dookola riešiť len seba a počúvaj. Boh je
väčší ako ty. A navyše On jediný je tvojím riešením.
3. Počúvajte
prikázania a ustanovenia... - pravidlá,
príkazy, zákazy..., to nemáme moc radi. Ale bez nich to nejde.
Izraeliti sa potrebovali naučiť pravidlá pre život na slobode.
Kým to nespravili, neboli schopní žiť v krajine, ktorú im chcel
Boh ich otcov darovať.
Táto
krajina, v ktorej žijeme a ktorú nám Boh dal do vlastníctva, nie
je naším vlastníctvom. Prečo? Lebo si ju nevieme udržať,
nevieme sa o ňu postarať, nevieme v nej žiť. Je priveľká na
naše malé schopnosti a tak sa len bezradne prizeráme na bezbrehé
drancovanie okolo nás. Prečo sme takí neschopní? Pretože sme
sami opustili prikázania a ustanovenia, ktoré nás učili.
Opustili sme, možno len v malom, ale predsa, desatoro. A na tieto
naše „malé zlá“ sa nalepujú ďalšie a ďalšie, stále
väčšie zlá ľudí okolo nás. Opustili sme desatoro a prijali sme
rôzne smiešne náhrady. Ako to hovorí svätý otec František:
poctivú gymnastiku sme nahradili kozmetikou!
Pravdu politickou korektnosťou a solidaritu sociálnymi balíčkami.
4. Počúvajte
prikázania a ustanovenia, ktoré vás učím, a zachovávajte ich...
- dnes nás prikázaniam a
ustanoveniam učí napríklad žalm, ktorý sme pred chvíľou
spievali. Stačí len pozorne počúvať: Pane, kto sie
bývať v tvojom svätom stánku? Ten, čo kráča bez poškvrny a
koná spravodlivo, čo z úprimného srdca pravdu hovorí, čo
nepodvádza svojím jazykom. Čo ničomníka nemá za nič, ale ctí
si ľudí bohabojných...
„A
teraz počúvajte prikázania a ustanovenia, ktoré vás učím, a
zachovávajte ich, aby ste žili a vošli do krajiny, ktorú vám
chce dať Pán, Boh vašich otcov, do vlastníctva.“