Nádoby

Sv. Jakub, apoštol: 2Kor 4, 7-15

V rozprávkach sú poklady obyčajne uložené v okovaných, dobre zamknutých truhliciach, zakopaných hlboko v zemi, alebo ukrytých v jaskyniach. Svedčí to o tom, že tí, čo rozprávky vymýšľali, nikdy žiadne poklady nevlastnili. Predsa len drevenná truhlica nemá vo vlhkej jaskyni dlhú životnosť. A pod zemou už tobôž nie. Apoštol Pavol žil v čase, keď bežný účet v banke nebol takou samozrejmosťou a vedel, že ak chce človek niečo vzácne bezpečne uložiť, lepšia bude hlinená nádoba.

...tento poklad máme v hlinených nádobách... hovorí v prvom čítaní. Tým pokladom, ako to vyplýva z veršov pred tým, je Boh, ktorý sa dáva spoznať. Nádobou sú ľudia sami.

Čo to má spoločné s apoštolom Jakubom? Nuž minimálne z dnešného evanjelia vidno, akou krehkou nádobou, akým slabým človekom, bol na začiatku svojho povolania. Buď chce byť naozaj všade prvý, alebo je príliš naviazaný na sukňu svojej mamy... tak či tak, jedno alebo druhé bude jeho slabosťou.
No, ako svedčí o ňom sväté písmo neskôr, stal sa jedným zo stĺpov cirkvi v Jeruzaleme – on, hlinená nádoba, dokázal zúžitkovať vzácny poklad v sebe.
A čo to má spoločné s nami? Napríklad to, že hodnota nespočíva ani tak v nádobe ako v jej obsahu. Takže ak aj nie sme výstavné exponáty, nemusí to byť žiadna katastrofa. Ak je len v nás, krehkých nádobách, ukrytý vzácny poklad. Je?