Aktívne čakanie

CR-17 PO: Ex 32, 15-24. 30-34

Na prvý pohľad ma zaujala Áronova výhovorka z dnešného prvého čítania. Keď mu Mojžiš vyčíta, že uliať Izraelitom modlu, povedal: "Vraveli mi: ‚Urob nám bohov, ktorí pôjdu pred nami, lebo nevieme, čo sa stalo s tým Mojžišom, čo nás vyviedol z egyptskej krajiny.‘ Ja som im povedal: Kto má zlato? Oni si ho postŕhali a dali mi ho. Ja som ho pohádzal do ohňa a vyšlo z neho toto teľa.“  
Do ohňa nahádzal zlato a vyšlo z neho zlaté teľa. Je to chabá výhovorka, veď pár veršov pred tým Písmo hovorí, že to bol on, kto teľa vyrobil. No jeho reakcia naznačuje, ako rýchlo zlo rastie. Udalosť sa stala krátko po tom, ako Izraeliti prešli suchou nohou cez Červené more.
Aj dnešné evanjelium hovorí o raste. O raste niečoho dobrého, Božieho kráľovstva. Rozdiel je evidentný: zlo rastie ako burina - rýchlo a nekontrolovane. Dobro pomaly, ale isto. Ako strom. „Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli. Ono je síce najmenšie zo všetkých semien, ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia na jeho konároch.“
Čo robiť? Aktívne čakať: 1. Trpezlivo čakať, kým to dobré vyrastie. 2. Plieť burinu zla, aby nám neprerástlo cez hlavu.