01. máj, spomienka svätého Jozefa, robotníka
Sadol som si v parku na lavičku. V piatok večer. Moja chyba. Okolo postávali tri hlúčiky, podobní mladí ľudia, podobná scéna: kolujúca fľaša niečoho. Jedna skupinka sa rozpadla, chalani odišli, zostali tri dievčatá. Po chvíľke jedna dopila a elegantne ladným pohybom skutočnej dámy hodila fľašu na trávnik. Nebola prvá, ani posledná. Fľaša. Možno ani slečna. Neviem, odišiel som.
Už týždeň mi tá scéna chodí po rozume, uvažujem nad tým, čo to znamená a čo sa stalo. V tom parku nebola žiadna sebranka feťákov. Boli to dospelí ľudia, možno už o rok dva právnici a lekárkymožno to bola budúca vychovávateľka v materskej škole... Nikomu z nich nenapadlo, že to, čo robia je zlé. Sú zvyknutí robiť takéto "malé" zlo. Pravidelne. Nekultúrne. Bez hanby.
Išiel som cez mesto. Elegantný pán práve dofajčil a odhodil... tri metre od koša. Bojím sa, že výstavná ulica môjho mesta sa od nevýstavnej rómskej kolónie (toho istého mesta) líši len tým, že tu každé ráno nabehne tím ľudí, platených za odpratanie toho svinčíku.
Bojím sa, lebo nikto sa toho nebojí. Bojím sa, že to znamená len jediné: osvojili sme si zvyk konať zlo, v tomto prípade neporiadok. Hovorí sa tomu neresť.
Ako odpoveď na tieto myšlienky mi prišlo dnešné prvé čítanie. Dotkla sa ma krátka veta: "Boh videl všetko, čo urobil; a bolo to veľmi dobré." Všetko, čo urobil, bolo dobré.
To je čnosť: trvalý zvyk konať dobro. Svätého Jozefa, o ktorého dnes ide, Božie slovo nazýva spravodlivým, čo je v biblickom jazyku výraz pre čnostného človeka.
Potrebujeme sa vrátiť k čnostiam, osvojiť si v každej oblasti zvyk konať dobro. Okrem iného sa tým prestanú podobať parky na smetiská a budúce učiteľky na bezdomovcov.
