Vyčistiť prameň

09. nov. - Lateránska bazilika

Pred pár dňami som znova čítal Prvú knihu kráľov. V ôsmej kapitole sa hovorí o posvätení chrámu, v ktorom dnes vidíme Ježiša robiť poriadky. Autor knihy kráľov hovorí, že Šalamún obetoval pri tej príležitosti dvadsaťdvatisíc kusov hovädzieho dobytka a stodvadsaťtisíc oviec (por.: 1Kr 8, 63). Len tak. Zabili ich, časť spáli na oltári a časť na rituálnu hostinu! Slávenie trvalo 14 dní a zúčastnil sa na ňom celý národ. Trochu veľký luxus, nie? Veď to Boh určite nepotreboval!
Nuď Boh nepotreboval, aby pre neho zabili 22 000 býkov a 120 000 oviec. Ale Izraeliti to potrebovali urobiť, aby tak prejavili vážnosť a dôležitosť toho momentu: Boh je prítomný, prebýva, má dom... uprostred svojho ľudu, v hlavnom meste krajiny! Židia totiž vedeli, čo to znamená nemať žiaden chrám. Žiaden totiž nemali. (Svätyne v Šílo a v Beteli alebo kultové miesta na výšinách... neboli v tomto zmysle Božími domami.) Chrám bol znakom Božej prítomnosti a prameňom (skutočného, nie symbolického) požehnania.
Preto Ježiš reaguje dnes tak "radikálne": „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Zdá sa, že Židia si už zvykli a to, čo vôbec nie je samozrejmé, pokladali za samozrejmosť. Odtiaľ je už len krôčik k pokladaniu samozrejmého za zbytočné.

Tak nejako je to s nami. Naše kresťanské chrámy sú vonkajším znakom toho, že Boh prebýva so svojím ľudom. A v tomto zmysle kým tu stojí kostol, máme nádej. Lebo, ako sme počúvali v prvom čítaní, z chrámu vyteká rieka požehnania, ktorá premieňa púšť na úrodnú krajinu a oživuje mŕtve more... V tomto zmysle je každý chrám prameňom požehnania.

Lenže kresťanský chrám je aj vonkajším znakom prítomnosti početnej komunity kresťanov, miestnej Cirkvi, v ktorej sa sprítomňuje Kristus – Emanuel, Boh medzi nami. Komunity, ktorá sama je Božím chrámom, v ktorom prebýva Duch Svätý, ako to pripomína Pavol v druhom čítaní. A v tomto zmysle sú práve kresťania tou riekou, ktorý nedeľu čo nedeľu vyteká z chrámu, aby zaplavila púšť a premenila ju na úrodnú krajinu. Kresťania, ktorí prijali chlieb života, sa roztečú do celého mesta a prinesú život, uzdravenie a ovocie všade, kam sa len dostanú.

Ibaže chrámy z kameňa zostávajú celé stáročia nemenné, no ľudia sa menia a odchádzajú. A tak sú mnohé naše chrámy už len kultúrnou pamiatkou na kedysi živé kresťanské komunity, ktoré oživovali svet... Umelecky hodnotné, krásne upravené pramene, ktoré vyschli.

Trend je zrejmý. Voda, vytekajúca z našich chrámov, tečie stále pomalšie a nesie so sebou stále menej života. Prameň zapratávame haraburdami a smerujeme k tomu, že naše chrámy sa stanú obľúbenými turistickými destináciami. Presne tým, čím sa nikdy stať nemali.

Dobrá správa je, že mnohé z toho je v našich rukách. Máme moc očistiť svoj chrám, urobiť poriadok s kupcami, bľačiacimi ovcami a na všetko špiniacimi holubmi v sebe samých... Urobiť ten poriadok v každý sebe – prijať Ducha, ktorý sa v každom stane prameňom vody, prúdiacej do večného života.
Je čas vyčistiť tento prameň. Keď to urobíme, ostatné už pôjde ľahko.