09. nov. - Lateránska bazilika
Pred
pár dňami som znova čítal Prvú knihu kráľov. V ôsmej kapitole
sa hovorí o posvätení chrámu, v ktorom dnes vidíme Ježiša
robiť poriadky. Autor knihy kráľov hovorí, že Šalamún obetoval
pri tej príležitosti dvadsaťdvatisíc kusov hovädzieho dobytka a
stodvadsaťtisíc oviec (por.: 1Kr
8, 63). Len tak. Zabili ich, časť spáli na oltári a časť
na rituálnu hostinu! Slávenie trvalo 14 dní a zúčastnil sa na
ňom celý národ. Trochu veľký luxus, nie? Veď to Boh určite
nepotreboval!
Nuď Boh nepotreboval, aby pre neho
zabili 22 000 býkov a 120 000 oviec. Ale Izraeliti to potrebovali
urobiť, aby tak prejavili vážnosť a dôležitosť toho momentu:
Boh je prítomný, prebýva, má dom... uprostred svojho ľudu, v
hlavnom meste krajiny! Židia totiž vedeli, čo to znamená nemať
žiaden chrám. Žiaden totiž nemali. (Svätyne v Šílo a v Beteli
alebo kultové miesta na výšinách... neboli v tomto zmysle Božími
domami.) Chrám bol znakom Božej prítomnosti a prameňom
(skutočného, nie symbolického) požehnania.
Preto Ježiš reaguje dnes tak "radikálne":
„Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Zdá sa, že Židia
si už zvykli a to, čo vôbec nie je samozrejmé, pokladali za
samozrejmosť. Odtiaľ je už len krôčik k pokladaniu samozrejmého
za zbytočné.
Tak nejako je to s nami. Naše
kresťanské chrámy sú vonkajším znakom toho, že Boh prebýva so
svojím ľudom. A v tomto zmysle kým tu stojí kostol, máme nádej.
Lebo, ako sme počúvali v prvom čítaní, z chrámu vyteká
rieka požehnania, ktorá premieňa púšť na úrodnú krajinu a
oživuje mŕtve more... V tomto
zmysle je každý chrám prameňom požehnania.
Lenže
kresťanský chrám je aj vonkajším znakom prítomnosti početnej
komunity kresťanov, miestnej Cirkvi, v ktorej sa sprítomňuje
Kristus – Emanuel, Boh medzi nami. Komunity, ktorá sama je Božím
chrámom, v ktorom prebýva Duch Svätý,
ako to pripomína Pavol v druhom čítaní. A v tomto zmysle sú
práve kresťania tou riekou, ktorý nedeľu čo nedeľu vyteká z
chrámu, aby zaplavila púšť a premenila ju na úrodnú krajinu.
Kresťania, ktorí prijali chlieb života, sa roztečú do
celého mesta a prinesú život, uzdravenie a ovocie všade, kam sa
len dostanú.
Ibaže
chrámy z kameňa zostávajú celé stáročia nemenné, no ľudia sa
menia a odchádzajú. A tak sú mnohé naše chrámy už len
kultúrnou pamiatkou na kedysi živé kresťanské komunity, ktoré
oživovali svet... Umelecky hodnotné, krásne upravené pramene,
ktoré vyschli.
Trend
je zrejmý. Voda, vytekajúca z našich chrámov, tečie stále
pomalšie a nesie so sebou stále menej života. Prameň zapratávame
haraburdami a smerujeme k tomu, že naše chrámy sa stanú
obľúbenými turistickými destináciami. Presne tým, čím sa
nikdy stať nemali.
Dobrá
správa je, že mnohé z toho je v našich rukách. Máme moc očistiť
svoj chrám, urobiť poriadok s kupcami, bľačiacimi ovcami a na
všetko špiniacimi holubmi v sebe samých... Urobiť ten poriadok v
každý sebe – prijať Ducha, ktorý sa v každom stane prameňom
vody, prúdiacej do večného života.
Je čas
vyčistiť tento prameň. Keď to urobíme, ostatné už pôjde
ľahko.
