CR-30 NE A: Mk 10, 46-52
Pútnik sa nechtiac stal svedkom smutného rozhovoru dvoch žien. Vlastne rozhovor, to je silné slovo. Skôr to bol zúrivý monológ.
„To si celá ty, Hilda. Vždy si bola presvedčená, že Róbert by nikdy nič zlé neurobil. Nemáš ani poňatia, čo všetko som si s ním vytrpela. Ten nevďačník. To ja som z neho urobila muža! Obetovala som mu celý život. To ja som ho musela krok za krokom posúvať dopredu. Nemal v sebe ani štipku ambicióznosti. Musela som doňho v dobrom rýpať, aby zobral tie nadčasy v druhom oddelení. Predstav si, povedal, že nedokáže pracovať viac ako 13 hodín denne. Chlapi leniví. Akoby som ja nepracovala oveľa dlhšie. Dušu som si išla vypľuť, aby ten náš dom vyzeral útulnejšie, celé hodiny som trávila aranžovaním kvetov do váz. A... myslíš, že mi poďakoval? Jedného dňa sa div nezbláznil, keď keď sa mi vyliala voda z vázy na nejaké jeho papiere. Posadla ho bláznivá myšlienka, že napíše knihu. On? Chudák, na to fakt nemá! Ale ja som mu to vyhovorila.Zo začiatku sa snažil občas vypariť sa z domu za tými svojim priateľmi. To nebola spoločnosť pre neho. Ale aj tu som si poradila. Vysvetlila som mu, že jeho priatelia sú aj mojimi priateľmi. Tak sme ich pozývali radšej k nám. Netrvalo dlho a pochopili, že v skutočnosti tu nie sú vítaní a že Róbert je môj.A potom dostal tú novú prácu. Koľko ma to len stálo síl, budovania kontaktov... bezo mňa by to nikdy nedosiahol. A vieš, čo mi povedal? Vraj už mu mám dať pokoj.Mala som ho rada napriek jeho nevďačnosti a egoizmu. A stála som pri ňom do poslednej chvíle. Keď to s ním už išlo dole kopcom, dohliadala som na neho, aby priveľa nepil. Starala som sa o to, aby každý deň cvičil, behal. Preto som dlhé roky chovala tú hlúpu dogu. Dokonca som mu dovolila, aby začal znova písať... to už ma nemohol pred nikým strápniť. No povedz, môžem ja za to, že sa nakoniec nervovo zrútil?*
Rozhovor na hranici neba a pekla. Človek, ktorý sa k druhému správa ako k neschopnej handre v snahe, povyšujúc seba na úroveň Boha, ba i vyššie.
V dnešnom evanjeliu zaznieva to, čo by malo byť základnou orientáciou pre každého človeka, nezávisle od toho, či je kresťan alebo nie. Ježišovo: milovať Boha nad všetko a druhého človeka ako seba samého. Zopár chýb, ktoré pritom robíme:
Spochybnenie – u Lukáša v súvislosti s týmto pravidlom učiteľ zákona kladie otázku: A kto je môj blížny? Tuší správne: každý človek!
Egoizmus – žena z nášho príbehu je typickou ukážkou egoistu! Ak aj svojho muža milovala, tak určite menej ako seba. Sama pre seba je objektom lásky, teda seba miluje kvôli sebe. On sa stal pre ňu len nástrojom, vecou, predmetom, spôsobom, ako mohla mať radšej seba.
Sebaneprijatie – mnohí z nás majú však opačný problém: snažia sa milovať druhého viac, ako seba. Teda stávajú sa, sami a dobrovoľne vecou na uspokojenie druhého. A je to môžno preto, že seba neprijímajú.
Modloslužba – milovať nikoho viac, ako seba môžem len vtedy, ak je to Boh. Inak sa to nedá. Kto teda človeka (seba alebo iného) dá na vyššiu úroveň, robí z neho božstvo. A to nemôže dopadnúť dobre. To je modloslužba, s ktorou treba prestať, ako sme počuli aj v dnešnom druhom čítaní: Od modiel ste sa obrátili k Bohu, aby ste mu slúžili.
Konkrétnosť – láska je vždy konkrétna a praktická. Na to nás upozorňuje aj prvé čítanie. Milovať druhého ako seba, to nie je o pocitoch, ale o konkrétnych skutkoch. Na druhej strane tie skutky musia byť aj praktické. Inak nám hrozí, že zasypeme druhého prejavmi blízkosti, ktoré sú mu zbytočné, cudzie, či dokonca nepríjemné.
Milovať budeš Pána, svojho Boha nad všetko a druhého človeka ako seba samého. O tom to celé je.
______________________
* Por.: LEWIS, C.S., Veľký rozvod, Porta libri, Bratislava 2006, s. 50n. 
