Vrátiť sa na cestu viery

14. sept. - Povýšenie kríža

Nedávno som zaregistroval správu, že v Číne sa rozmáhajú tábory pre nezvládnuteľné deti. Tábory sa údajne podobajú (prístupom aj podmienkami) vojenským výcvikovým strediskám a sú určené pre deti, ktoré ich rodičia nezvládajú. Počet takýchto detí narastá, sú to rozmaznaní jedináčikovia, obete štátnej politiky jedného dieťaťa. Bol som z tej správy zdesený, je to typická ukážka toho, ako veci nefungujú: pokrivený výsledok sociálneho inžinierstva (tvrdo presadzovali, aby mali rodiny len jedno dieťa, v opačnom prípade rodičov perzekvovali) sa smažia vyriešiť tým, že nevychované deti zažijú dril. Niektorým to možno pomôže, časť z nich to zlomí a časť z nich získa ku svojej nemožnej výchove ešte aj polovojenský výcvik. A pritom sa stačí vrátiť na pôvodnú cestu, v tomto prípade k fungujúcej rodine.

Pripomína mi to dnešné prvé čítanie: Izraeliti putujú púšťou v najvlastnejšom zmysle tohto vyprahnutého slova. A už neveria, že ich Boh vedie a chráni. Už len frflú. Riešením nie je popretie cesty, ktorú prešli (návrat do Egypta). Riešením je návrat k viere. Všade okolo ľudia zomierajú na uštipnutie hadom. A kto chce byť zachránený, má sa doplaziť do stredu tábora a miesto hľadania lekára má s vierou pozerať na stĺp s medeným hadom. „Mojžiš teda urobil medeného hada a postavil ho ako znamenie. A keď naň pohryzení pozreli, ozdraveli.“
Ten medený had je tu znamením, niečím viditeľným a hmatateľným, k čomu treba prísť s vierou a čo je bez viery bláznovstvom.

Pre nás kresťanov je takým znamením kríž. A sám Ježiš, ktorý dobre poznal biblickú tradíciu, ho v rozhovore s Nikodémom (evanjelium) prirovnáva k tomu stĺpu z púšte. Kríž je pre nás znamením, že z toho najhoršieho (otroctvo, ktoré nemohlo ľudským pričinením skončiť) sme vonku a už treba len prejsť púšťou (tento náš život).
Presnejšie je asi povedať, že kríž je dobrým znamením, keď veríme Bohu. A je šialenstvom, ak mu neveríme. A tak je dnešný sviatok pozvaním k obnoveniu viery v ťažkých podmienkach, k prijatiu kríža ako východiska.

Za pomernú časť svojich ťažkostí a bolestí si môžeme sami, či sa nám to páči a či si to priznáme, alebo nie (v tomto zmysle sú prvé čítanie a žalm vynikajúcim spytovaním svedomia). Za časť môžu iní ľudia alebo okolnosti. Sú kríže, ktoré treba zlomiť (problémy, ktorých vyriešenie je v našej moci) a také, s ktorými sa dá urobiť len jediné: odniesť ich. S vierou to ide.
Túto cestu naznačuje aj apoštol Pavol: „Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ A verš predtým hovorí: Zmýšľajte ako Kristus Ježiš. Kristova cesta je našou cestou.

Publikácie a pomôcky