14. sept. - Povýšenie kríža
Nedávno
som zaregistroval správu, že v Číne sa rozmáhajú tábory pre nezvládnuteľné deti. Tábory sa údajne podobajú (prístupom aj podmienkami) vojenským
výcvikovým strediskám a sú určené pre deti, ktoré ich rodičia
nezvládajú. Počet takýchto detí narastá, sú to rozmaznaní
jedináčikovia, obete štátnej politiky jedného dieťaťa. Bol
som z tej správy zdesený, je to typická ukážka toho, ako veci
nefungujú: pokrivený výsledok sociálneho inžinierstva (tvrdo
presadzovali, aby mali rodiny len jedno dieťa, v opačnom prípade
rodičov perzekvovali) sa smažia vyriešiť tým, že nevychované
deti zažijú dril. Niektorým to možno pomôže, časť z nich to
zlomí a časť z nich získa ku svojej nemožnej výchove ešte aj
polovojenský výcvik. A pritom sa stačí vrátiť na pôvodnú
cestu, v tomto prípade k fungujúcej rodine.
Pripomína
mi to dnešné prvé čítanie: Izraeliti putujú púšťou v
najvlastnejšom zmysle tohto vyprahnutého slova. A už neveria, že
ich Boh vedie a chráni. Už len frflú. Riešením nie je popretie
cesty, ktorú prešli (návrat do Egypta). Riešením je návrat k
viere. Všade okolo ľudia zomierajú na uštipnutie hadom. A kto
chce byť zachránený, má sa doplaziť do stredu tábora a miesto
hľadania lekára má s vierou pozerať na stĺp s medeným hadom.
„Mojžiš teda urobil medeného hada a postavil ho ako znamenie. A
keď naň pohryzení pozreli, ozdraveli.“
Ten medený had je
tu znamením, niečím viditeľným a hmatateľným, k čomu treba
prísť s vierou a čo je bez viery bláznovstvom.
Pre nás kresťanov
je takým znamením kríž. A sám Ježiš, ktorý dobre poznal
biblickú tradíciu, ho v rozhovore s Nikodémom (evanjelium)
prirovnáva k tomu stĺpu z púšte. Kríž je pre nás znamením, že
z toho najhoršieho (otroctvo, ktoré nemohlo ľudským pričinením
skončiť) sme vonku a už treba len prejsť púšťou (tento náš
život).
Presnejšie je asi
povedať, že kríž je dobrým znamením, keď veríme Bohu. A je
šialenstvom, ak mu neveríme. A tak je dnešný sviatok pozvaním k
obnoveniu viery v ťažkých podmienkach, k prijatiu kríža ako
východiska.
Za pomernú časť
svojich ťažkostí a bolestí si môžeme sami, či sa nám to páči
a či si to priznáme, alebo nie (v tomto zmysle sú prvé čítanie
a žalm vynikajúcim spytovaním svedomia). Za časť môžu iní
ľudia alebo okolnosti. Sú kríže, ktoré treba zlomiť (problémy,
ktorých vyriešenie je v našej moci) a také, s ktorými sa dá
urobiť len jediné: odniesť ich. S vierou to ide.
Túto
cestu naznačuje aj apoštol Pavol: „Ježiš Kristus,
hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s
Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal
sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za
človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na
smrť na kríži.“ A verš
predtým hovorí: Zmýšľajte ako Kristus Ježiš.
Kristova cesta je našou cestou.