Sv. Jakub starší
Poklad viery, uchovávaný v hlinených nádobách. Táto myšlienka apoštola Pavla z dnešného prvého čítania nám ponúka uhol pohľadu na apoštola Jakuba a aj na náš vlastný život. Áno, aj na základe dnešnej evanjeliovej perikopy sa javí ako hlinená nádoba. Ale táto charakteristika je dosť neúplná a Skutky apoštolov ponúkajú lepší portrét Jakuba Staršieho (odporúčam prečítať).
Každopádne obraz človeka – hlinenej nádoby, strážiacej poklad viery, nie je negatívny. Všetci sme hlinenými nádobami (veď sme stvorení z hrnčiarskej hliny). Hlinená nádoba je pevná, vydrží dlhodobo veľký tlak, je odolná voči zubu času... a zároveň je krehká na úder. Takí sme, musíme rešpektovať vlastnú krehkosť i tvrdosť.
Našou úlohou je chrániť to, čo nám bolo zverené – poklad viery, chrániť ho pred rozriedením, znehodnotením všelijakými vonkajšími vplyvmi. To je v našich silách a my sa musíme opakovane pýtať, či svoj poklad viery naozaj chránime a zveľaďujeme.
Na druhej strane sú momenty, keď je kresťan rozbitou nádobou, keď podstupuje mučeníctvo pre poklad viery, ktorý v sebe opatruje. Je to kruté, ale aj dnes zomierajú kresťania len preto, že sú kresťanmi. Jakuba dal zabiť Herodes, dnes zabíjajú iní.
Lenže práve vtedy, keď kresťan zomiera pre Krista, vydáva najväčšie a najcennejšie svedectvo. Inak povedané: keď hlinenú nádobu rozbijú, ukáže sa poklad v plnej kráse.
S tým sa spájajú dve ťažké otázky:
1. Žijem s vedomím, že možno budem musieť byť rozbitý pre Krista?
2. Čo by sa zo mňa vysypalo v tomto momente? Bol by to žiarivý poklad viery?
Napokon ten Pavlov verš má dôležité pokračovanie: „Bratia, tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my.“ Celé je to v Božích, nie našich rukách. To je aj dôvod, prečo pri sviatku ktoréhokoľvek mučeníka nehromžíme na vrahov (v tomto prípade na Herodesa), ale oslavujeme Boha, ktorý urobil veľké veci v živote i smrti martýra.
