Od prameňa ku prameňu

VN-03 NE A

Nemecký maliar Sieger Koeder zachytil na jednom zo svojich obrazov príbeh, ktorý sme práve počuli. Obraz má názov Na ceste do dediny, zvanej Emauzy
Centrálnym výjavom obrazu je okamih, keď učeníci spoznali Krista pri lámaní chleba a On im zmizol spred očí. Vidíme Kleopasa a druhého učeníka v hlbokom pohrúžení, jeden pozerá na chlieb v ruke, druhý drží pohár vína. Vína, ktoré už nie je vínom, ale krvou. Chlieb, ktorý už nie je chlebom, ale telom Krista. Je to moment, keď pochopili. Spoznali ho pri lámaní chleba.
Cesta do Emauz, cesta k pochopeniu a spoznaniu, nebola ľahká. Šesťdesiat stádií (či dvanásť kilometrov) z Jeruzalema do Emauz, pešo, podvečer. Zronení, sklamaní, ustrašení, zatrpknutí, znechutení... Nečudo, že nespoznali Krista, ktorý sa k nim pridal cestou. Aj keď im srdcia začínali horieť.
A potom, keď ho spoznali? Opäť sa vydali na tú istú cestu. Opäť dvanásť kilometrov. Síce proti noci, ale s najdôležitejšou správou ľudských dejín: Kristus vstal z mŕtvych. Alebo ich slovami: videli sme Pána.

Čo to má spoločné s nami? To, čo práve robíme! Sme boží ľud, putujeme cestou viery. Na konci každého týždňa (či presnejšie na jeho začiatku) sa znova a znova stretávame, unavení, zmorení, niekedy sklamaní a inokedy plní otáznikov... Odchádzame každý z toho svojho vlastného Jeruzalema (rodina, škola, práca...) a putujeme na miesto stretnutia.
Stretávame sa na nedeľnej liturgii. Na jej začiatku sa aj my priznávame, verejne pred všetkými, že sme zlyhali, hrešili, padali... Že za to nesieme vinu sami. Prosíme o odpustenie a modlitbu. (Vyznávam všemohúcemu Bohu, i vám bratia a sestry...)
Potom počúvame Písma, Božie slovo a necháme si ich vysvetľovať. (čítania, žalm, evanjelium, homília). V tomto zmysle sú spoločné prosby veriacich, ktoré nasledujú, viac, než len nastolením praktických ťažkostí, ktoré nás kvária. Sú prosbou: Pane, zostaň s nami!
Nasleduje liturgia eucharistie, moment, keď ho spoznávame v chlebe a víne (pri lámaní chleba), zaraďujúc sa k tým, ktorí nevideli, ale uverili. Jeme chlieb na cestu.
A potom ideme. Každý naspäť, to svojho privátneho Jeruzaleme. Ideme akoby s Veľkonočnou sviecou v rukách, priniesť Krista – svetlo sveta, do svojej rodiny, práce alebo školy. Preto to známe: Iďte v mene Božom!


Takto kráčame akoby od prameňa ku prameňu, každý týždeň bližšie a bližšie. To nemôžeme sami. To môžeme len spolu. Lebo kresťanmi sme spolu s inými. Kleopas a ty - ten druhý učeník.