VN-03 NE A
Nemecký
maliar Sieger Koeder zachytil na jednom zo svojich obrazov príbeh,
ktorý sme práve počuli. Obraz má názov Na ceste do dediny,
zvanej Emauzy.
Centrálnym
výjavom obrazu je okamih, keď učeníci spoznali Krista pri lámaní
chleba a On im zmizol spred očí. Vidíme Kleopasa a druhého
učeníka v hlbokom pohrúžení, jeden pozerá na chlieb v ruke,
druhý drží pohár vína. Vína, ktoré už nie je vínom, ale
krvou. Chlieb, ktorý už nie je chlebom, ale telom Krista. Je to
moment, keď pochopili. Spoznali ho pri lámaní chleba.
Cesta
do Emauz, cesta k pochopeniu a spoznaniu, nebola ľahká. Šesťdesiat
stádií (či dvanásť kilometrov) z Jeruzalema do Emauz, pešo,
podvečer. Zronení, sklamaní, ustrašení, zatrpknutí,
znechutení... Nečudo, že nespoznali Krista, ktorý sa k nim pridal
cestou. Aj keď im srdcia začínali horieť.
A
potom, keď ho spoznali? Opäť sa vydali na tú istú cestu. Opäť
dvanásť kilometrov. Síce proti noci, ale s najdôležitejšou
správou ľudských dejín: Kristus vstal z mŕtvych. Alebo ich
slovami: videli sme Pána.
Čo
to má spoločné s nami? To, čo práve robíme! Sme boží ľud,
putujeme cestou viery. Na konci každého týždňa (či presnejšie
na jeho začiatku) sa znova a znova stretávame, unavení, zmorení,
niekedy sklamaní a inokedy plní otáznikov... Odchádzame každý z
toho svojho vlastného Jeruzalema (rodina, škola, práca...) a
putujeme na miesto stretnutia.
Stretávame
sa na nedeľnej liturgii. Na jej začiatku sa aj my priznávame,
verejne pred všetkými, že sme zlyhali, hrešili, padali... Že za
to nesieme vinu sami. Prosíme o odpustenie a modlitbu. (Vyznávam
všemohúcemu Bohu, i vám bratia a sestry...)
Potom počúvame Písma, Božie
slovo a necháme si ich vysvetľovať. (čítania, žalm,
evanjelium, homília). V tomto
zmysle sú spoločné prosby veriacich, ktoré nasledujú, viac, než
len nastolením praktických ťažkostí, ktoré nás kvária. Sú
prosbou: Pane, zostaň s nami!
Nasleduje
liturgia eucharistie, moment, keď ho spoznávame v chlebe a víne
(pri lámaní chleba), zaraďujúc sa k tým, ktorí nevideli, ale
uverili. Jeme chlieb na cestu.
A
potom ideme. Každý naspäť, to svojho privátneho Jeruzaleme.
Ideme akoby s Veľkonočnou sviecou v rukách, priniesť Krista –
svetlo sveta, do svojej rodiny, práce alebo školy. Preto to známe:
Iďte v mene Božom!
Takto kráčame
akoby od prameňa ku prameňu, každý týždeň bližšie a bližšie.
To nemôžeme sami. To môžeme len spolu. Lebo kresťanmi sme spolu
s inými. Kleopas a ty - ten druhý učeník.
