Pôst-03 NE A
Dnešná
liturgia slova mi pripomenula jeden letný zážitok. Boli sme na
horách, mali sme za sebou skoro polovicu túry a niektorí sa museli
vrátiť. A aby nám to uľahčili, zobrali so sebou aj nejaké
ruksaky, ktoré sme už nemali potrebovať. Keď odišli, došlo mi,
že nemáme skoro žiadnu vodu. Mali sme pred sebou len necelé štyri
hodiny cesty a za taký čas nikomu nehrozila smrť od smädu. Ale aj
tak som bol celý čas plný nepokoja. Z toho výletu si pamätám
iba túžbu mať to čím skôr za sebou. Viem, že tam boli pekné
miesta, ale ja som tam neurobil ani jedinú fotku. Nevidel som nič a
nikoho. Bol som iba smädný!
Je
to nič v porovnaní s Izraelitmi z dnešného prvého čítania. Im
išlo naozaj o život. No biblický autor vidí za ich smädným
frflaním niečo oveľa závažnejšie ako smäd. Hovorí:
Mojžiš... nazval to miesto Massa a Meríba... preto, že pokúšali
Pána, keď vraveli: „Je Pán medzi nami, alebo nie?“ Je
ľahké uveriť, že Pán je medzi nimi,
keď sa more rozostupuje, ráno padá z neba manna a večer prepelice
a k dokonalosti chýba už len aby boli dozlatista upečené. Ale
veriť v nedostatku, smäde a biede?! A pritom práve v nedostatku sa
môže narodiť viera.
Manna
každé ráno a prepelice každý večer sa veľmi rýchlo stanú
monotónnou až otravnou samozrejmosťou, v ktorej sa miesto pre
Boha dramaticky zmenšuje. Koniec koncov v porovnaní s
predchádzajúcimi generáciami žijeme takmer v dobe pečených
holubov, padajúcich rovno z neba (aj keď nám to tak rozhodne
nepripadá). Každopádne počet veriacich nerastie v priamej úmere
k rastu životnej úrovne. Skôr naopak.
V
dnešnom evanjeliovom príbehu stretáme dvoch smädných,
samaritánku, ktorá prichádza v poludňajšej horúčave s džbánom
k studni a Ježiša, ktorý ju prosí Daj sa mi napiť.
Ježišov smäd je tu akoby
dvojaký, ten fyzický (Ježiš je unavený z cesty) a oveľa
dôležitejší smäd po viere samaritánskej ženy a obyvateľov
mesta Sychar.
V
rozhovore so ženou aj v nej prebúdza ten hlboký smäd, na ktorý
nestačí voda zo žiadnej studne. Smäd po Bohu, po zmene života,
po Mesiášovi. Stačí pár slov a niečo sa stane. Tá žena nechá
pri studni džbán a odchádza do mesta, vyrušuje ľudí pri
popoludňajšej sieste, tých istých, pred ktorými sa hanbila a
skrývala za svoj hriešny život... a volá ich: „Poďte
sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila!
Nebude to Mesiáš?“
Čo
sa to s ňou stalo? Presne to, čo jej Ježiš povedal: „Keby
si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa
mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“
Ona na to: „Pane,
daj mi takej vody...“
A
o chvíľu: Vidím, že si prorok. Alebo ešte niekto
väčší? Viem, že príde Mesiáš. Ježišova
odpoveď: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“
bola tou živou vodou, ktorá sa v nej pomaly ale isto menila na
prameň.
Boh
je smädný po tvojej viere. Túži po tebe až na smrť. V tejto
túžbe sa stal človekom a zomrel. A žije. Si milovaná. Si presne
ten, po kom Boh túžil už pred stvorením sveta. Je smädný po
tebe.
Dva
dni mi chodí po rozume refrén jednej piesne: Pane, smädní sme
po tebe... Ak vnímaš, ako
napĺňa tvoj smäd, preži dnešný deň ako deň radosti a túžby.
A nech sa jeho voda v tebe stane pre iných prameňom. Ak ho
nepoznáš, hovor mu: Pane som smädný po tebe.