Smädný Boh

Pôst-03 NE A

Dnešná liturgia slova mi pripomenula jeden letný zážitok. Boli sme na horách, mali sme za sebou skoro polovicu túry a niektorí sa museli vrátiť. A aby nám to uľahčili, zobrali so sebou aj nejaké ruksaky, ktoré sme už nemali potrebovať. Keď odišli, došlo mi, že nemáme skoro žiadnu vodu. Mali sme pred sebou len necelé štyri hodiny cesty a za taký čas nikomu nehrozila smrť od smädu. Ale aj tak som bol celý čas plný nepokoja. Z toho výletu si pamätám iba túžbu mať to čím skôr za sebou. Viem, že tam boli pekné miesta, ale ja som tam neurobil ani jedinú fotku. Nevidel som nič a nikoho. Bol som iba smädný!

Je to nič v porovnaní s Izraelitmi z dnešného prvého čítania. Im išlo naozaj o život. No biblický autor vidí za ich smädným frflaním niečo oveľa závažnejšie ako smäd. Hovorí: Mojžiš... nazval to miesto Massa a Meríba... preto, že pokúšali Pána, keď vraveli: „Je Pán medzi nami, alebo nie?“ Je ľahké uveriť, že Pán je medzi nimi, keď sa more rozostupuje, ráno padá z neba manna a večer prepelice a k dokonalosti chýba už len aby boli dozlatista upečené. Ale veriť v nedostatku, smäde a biede?! A pritom práve v nedostatku sa môže narodiť viera.
Manna každé ráno a prepelice každý večer sa veľmi rýchlo stanú monotónnou až otravnou samozrejmosťou, v ktorej sa miesto pre Boha dramaticky zmenšuje. Koniec koncov v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami žijeme takmer v dobe pečených holubov, padajúcich rovno z neba (aj keď nám to tak rozhodne nepripadá). Každopádne počet veriacich nerastie v priamej úmere k rastu životnej úrovne. Skôr naopak.



V dnešnom evanjeliovom príbehu stretáme dvoch smädných, samaritánku, ktorá prichádza v poludňajšej horúčave s džbánom k studni a Ježiša, ktorý ju prosí Daj sa mi napiť. Ježišov smäd je tu akoby dvojaký, ten fyzický (Ježiš je unavený z cesty) a oveľa dôležitejší smäd po viere samaritánskej ženy a obyvateľov mesta Sychar.
V rozhovore so ženou aj v nej prebúdza ten hlboký smäd, na ktorý nestačí voda zo žiadnej studne. Smäd po Bohu, po zmene života, po Mesiášovi. Stačí pár slov a niečo sa stane. Tá žena nechá pri studni džbán a odchádza do mesta, vyrušuje ľudí pri popoludňajšej sieste, tých istých, pred ktorými sa hanbila a skrývala za svoj hriešny život... a volá ich: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“
Čo sa to s ňou stalo? Presne to, čo jej Ježiš povedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Ona na to: „Pane, daj mi takej vody...“
A o chvíľu: Vidím, že si prorok. Alebo ešte niekto väčší? Viem, že príde Mesiáš. Ježišova odpoveď: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ bola tou živou vodou, ktorá sa v nej pomaly ale isto menila na prameň.

Boh je smädný po tvojej viere. Túži po tebe až na smrť. V tejto túžbe sa stal človekom a zomrel. A žije. Si milovaná. Si presne ten, po kom Boh túžil už pred stvorením sveta. Je smädný po tebe.



Dva dni mi chodí po rozume refrén jednej piesne: Pane, smädní sme po tebe... Ak vnímaš, ako napĺňa tvoj smäd, preži dnešný deň ako deň radosti a túžby. A nech sa jeho voda v tebe stane pre iných prameňom. Ak ho nepoznáš, hovor mu: Pane som smädný po tebe.