Odíď zo svojej krajiny do krajiny, ktorú ti ukážem

Pôst-02 NE A

Abram v rozprávaní dnešného prvého čítania stojí pred vážnou výzvou. Boh, v ktorého uveril, sa na neho obracia s pozvaním: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ Abram určite netuší, že stojí na začiatku veľkého príbehu, ktorý bude inšpiráciou a povzbudením pre tisíce ľudí nasledovných tisícročí.
Boh žiada Abrama, aby odišiel. Už jeho otec Táre opustil svoju domovinu, staroveké chaldejské mesto Ur a presťahoval sa so svojou rodinou na sever Mezopotámie, do Haranu. Dôvod nepoznáme, no niektorí odborníci sa domnievajú, že Táre utekal na sever pred postupujúcim polyteizmom, aby mohol v slobode žiť svoju vieru v jediného Boha. Je možné, že Abram stojí pred tou istou voľbou. Odísť znamená chrániť svoju vieru.
Božia výzva „odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem...“ v sebe zahŕňa dva póly: odísť OD a odísť DO. Opustiť a odísť je dôležitou podmienkou preto, aby mohol Abram prísť a dostať.


Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca... Abram má opustiť príliš veľa. Nie je to ako keď dnes niekto odíde za prácou do Anglicka, 2 krát do roka sa dostane domov a každý týždeň si telefonuje so svojimi blízkymi... V Abramovej situácii to znamená pretrhnúť všetky väzby, stratiť identitu Chaldejca a stať sa potulným nomádom, ktorý väčšinu svojho ďalšieho života prežije putovaním od studne k studni, od pastviny k pastvine, pomaly sa posúvajúc ku krajine, ktorú mu Boh sľúbil.
Táto nová abramovská identita je aj identitou kresťana. Celý svoj život tu sme pútnikmi, stále znova a znova odchádzajúcimi, nikde nie doma, na ceste domov, do krajiny, ktorú nám Pán ukáže.
Tento koncept putovania využíva aj liturgia a práve pôstne obdobie, ktoré teraz prežívame, je zvlášť akoby putovaním púšťou. A tak je dobré sa pýtať: Čo je pre mňa dnes tou krajinou, z ktorej mám odísť, príbuznými a domovom, ktorý mám opustiť...?

Odíď do krajiny, ktorú ti ukážem... Abram má konkrétny cieľ, krajinu, ktorú mu (raz v budúcnosti snáď) Pán ukáže. Teraz ešte nevie, kde to je, ale verí, že to je, že tá krajina existuje.
Aj tento rozmer môžeme rozpoznať v našom pôstnom putovaní. Cítime pozvanie odísť, vzdať sa, zrieknuť sa..., ale ešte nemusíme vedieť dôvod. Vtedy zostáva veriť, že Pán vie, že vie o krajinách, ktoré nie sú ešte zaznačené na žiadnej mape.
Pre Abrama sa stal tou zasnúbenou, cieľovou krajinou, Kannán. Ale v evanjeliu pred našimi očami Ježiš otvára okná do ďalšej ešte viac zasnúbenej krajiny. A tak Abramovo putovanie do Kannánu je pre nás predobrazom nášho putovania do večnej zasnúbenej zeme, ktorú volám aj nebom. S Petrom, Jakubom a Jánom sme dostali možnosť nazrieť cez pootvorené dvere. No ešte máme pred sebou dlhú cestu.

A tak môžeme so žalmistom vyznať: „Pánovo slovo je pravdivé a verné všetko jeho konanie.

Miluje spravodlivosť a právo...“ a pritom znova žasnúť nad tým, ako Boh stále plánuje dať nám neporovnateľne viac, ako sľúbil.



Odíď OD, odíď DO. 
Pane odkiaľ a kam mám odísť?