Pôst-02 NE A
Abram v rozprávaní dnešného prvého čítania stojí pred vážnou výzvou. Boh, v ktorého uveril, sa na
neho obracia s pozvaním: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich
príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“
Abram určite netuší, že
stojí na začiatku veľkého príbehu, ktorý bude inšpiráciou a
povzbudením pre tisíce ľudí nasledovných tisícročí.
Boh od neho žiada aby odišiel. Už jeho otec Táre opustil svoju
domovinu, staroveké chaldejské mesto Ur a presťahoval sa so svojou
rodinou na sever Mezopotámie, do Haranu. Dôvod nepoznáme, no
niektorí odborníci sa domnievajú, že Táre utekal na sever pred
postupujúcim polyteizmom, aby mohol v slobode žiť svoju vieru v
jediného Boha. Je možné, že Abram stojí pred tou istou voľbou.
Odísť znamená chrániť svoju vieru.
Božia
výzva „odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných
a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem...“ v
sebe zahŕňa dva póly: odísť
OD a
odísť DO. Opustiť
a odísť je dôležitou podmienkou preto, aby mohol Abram prísť a
dostať.
Odíď zo svojej krajiny, od svojich
príbuzných a z domu svojho otca... Abram
má opustiť príliš veľa. Nie je to ako keď dnes niekto odíde za
prácou do Anglicka, 2 krát do roka sa dostane domov a každý
týždeň si telefonuje so svojimi blízkymi... V Abramovej situácii
to znamená pretrhnúť všetky väzby, stratiť identitu Chaldejca a
stať sa potulným nomádom, ktorý väčšinu svojho ďalšieho
života prežije putovaním od studne k studni, od pastviny k
pastvine, pomaly sa posúvajúc ku krajine, ktorú mu Boh sľúbil.
Táto
nová abramovská identita je aj identitou kresťana. Celý svoj
život tu sme pútnikmi, stále znova a znova odchádzajúcimi, nikde
nie doma, na ceste domov, do krajiny, ktorú nám Pán
ukáže.
Tento
koncept putovania využíva aj liturgia a práve pôstne obdobie,
ktoré teraz prežívame, je zvlášť akoby putovaním púšťou. A
tak je dobré sa pýtať: Čo je pre mňa dnes tou krajinou, z ktorej
mám odísť, príbuznými a domovom, ktorý mám opustiť...?
Odíď do krajiny, ktorú ti
ukážem... Abram má konkrétny
cieľ, krajinu, ktorú mu (raz v budúcnosti snáď) Pán ukáže.
Teraz ešte nevie, kde to je, ale verí, že to je, že tá krajina
existuje.
Aj
tento rozmer môžeme rozpoznať v našom pôstnom putovaní. Cítime
pozvanie odísť, vzdať sa, zrieknuť sa...,
ale ešte nemusíme vedieť dôvod. Vtedy zostáva veriť, že Pán
vie, že vie o krajinách, ktoré nie sú ešte zaznačené
na žiadnej mape.
Pre Abrama sa stal
tou zasnúbenou, cieľovou krajinou, Kannán. Ale v evanjeliu pred
našimi očami Ježiš otvára okná do ďalšej ešte viac
zasnúbenej krajiny. A tak Abramovo putovanie do Kannánu je pre
nás predobrazom nášho putovania do večnej zasnúbenej zeme,
ktorú volám aj nebom. S Petrom, Jakubom a Jánom sme dostali
možnosť nazrieť cez
pootvorené dvere. No
ešte máme pred sebou dlhú cestu.
A
tak môžeme so žalmistom vyznať: „Pánovo slovo
je pravdivé a verné všetko jeho konanie.
Miluje spravodlivosť
a právo...“ a pritom znova
žasnúť nad tým, ako Boh stále plánuje dať nám neporovnateľne
viac, ako sľúbil.
Odíď OD, odíď
DO.
Pane odkiaľ a kam mám
odísť?
