 |
| Je to ako so svetlom, niekedy nám bráni vidieť... |
Rozmýšľam dnes nad tým slepcom z evanjelia. Asi nebol slepý od narodenia, inak by si zrejme nepomýlil stromy s ľuďmi. No zdá sa mi nejaký pasívny. Neprišiel sám, ale ho priviedli. Je celý čas ticho, Ježiš musí z neho všetko páčiť...
A potom, keď ho uzdravil, poslal ho domov. Tam ho priviedli, domov má ísť sám. No ak bol slepý pol roka, tak to asi nebolo nič, ale ak nevidel už roky, to uzdravenie mu mohlo skomplikovať už zabehnutý život.
Len taká obyčajná chôdza: zrazu nevie odhadnúť vzdialenosť, má problémy s perspektívou... možno cestou domov pár krát zakopol... určite viac, ako keď nevidel.
A to ma privádza na myšlienku: to že zakopávaš a padáš na nos nemusí nutne znamenať, že nevidíš, nevieš... môže to znamenať presný opak.
