CR-06 UT: Jk 1, 12-18
Na konári pristálo malé, strapaté vrabčisko. A hneď aj spustil: začal nadávať na svoju rodinu, na tvrdých a krutých, krkavčích (vonkoncom nie vrabčích) rodičov. Keď sa trochu upokojil, strom, na konári ktorého sa tak rozčuľoval, požiadal o vysvetlenie. Znova sa rozohnil. Čvirikal niečo o tom, ako zle ho vychovávali. Najprv mu bránili čo i len vykuknúť z hniezda von a potom zrazu od neho chceli, aby lietal. Keď odmietal, vyhodili z hniezda von.
Veľa takých drzých vrabčiakov poletuje po svete. A príliš veľa ich sedí v rodičovskom hniezdočku, využívajúc všetko a všetkých okolo. A rodičia sa starajú, opatrujú, kŕmia... veria, že konajú neviem aké úžasné dobro! No pritom sa ich deti nikdy nenaučia lietať. Ba možno ani žiť! Ešte šťastie, že medzi ľuďmi je to inak. Alebo je to inak medzi vrabcami?
A ešte jedna myšlienka. Keď je všetko v poriadku, prijímame to ako samozrejmosť, vlastnú zásluha. A keď nedarí, máme plné ústa rečí o tom, ako nás Boh skúša. Apoštol Jakub nás v prvom čítaní vyvádza z omylu: Nech nikto z vás nehovorí, že Boh ho pokúša! Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je od Boha!
Možno nás len Boh tak dobre chráni, aby sme zosilneli. A keď potom príde okamih, z ktorého sa môžeme naučiť niečo nové, chvíľa, ktorá nie je veľkým nebezpečím ale obrovskou šancou, možno vtedy na chvíľu stiahne svoju ochrannú ruku. Vystaví človeka realite, aby sa z nej poučil. Ale niektorí sú nepoučiteľní!
