Svetlo do tmy

03A-CR

Rozprával som sa s jednou školskou psychologičkou. Hovorila o tom, ako narastá počet detí, ktoré potrebujú jej pomoc. Je priamo úmerný nárastu rozvrátených rodín. Hovorila o manželstvách, ktoré sa rozpadajú kvôli banalitám a o tých, ktoré zo strachu pred rozchodom, na základe zlej skúsenosti s vlastnými rodičmi či z neochoty k záväzku nikdy ani nevzniknú.
Tento trend asi nezastavíme. A to, čo nás pravdepodobne čaká, sa veľmi podobá na charakteristiku z dnešnej liturgie slova: Stávame sa ľudom, čo kráča vo tmách, tými, čo bývajú v krajine temnôt, tými, čo sedia v temnom kraji smrti.
Obaja biblickí autori označujú spomínanú časť Galileje historickým názvom, ktorý siaha k počiatkom osídlenia Izraelitmi. Odvolávajú sa tak na časy, keď bolo spomínané územie pridelené Izraelským kmeňom, potomkom Zabulona a Neftaliho. Lenže v priebehu dejín sa tá časť krajiny stala Galeleou pohanov, miestom, kde ľudia kráčajú a žijú v temnote, lebo Boh Abraháma, Izáka, Jakuba, Zabulona a Neftaliho... je pre nich iba prázdnym, neznámym pojmom. Pravoverných židov tam zostalo málo. To sa nás týka. Mnohí naši bratia, sestry, otcovia, matky, synovia, dcéry, susedia a spolupracovníci... nie že páchajú hriechy (to robíme občas všetci). Oni žijú úplne BEZ BOHA, nepočítajú s ním, nepotrebujú ho, nezaujíma ich.


No tým sa paralela s dnešnými časmi nekončí! Evanjelista Matúš svedčí o tom, ako sa začalo napĺňať dávne Izaiášovo proroctvo: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo.“ Svetlo je tu symbolom pre Krista: „Keď sa Ježiš dopočul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, v končinách Zabulon a Neftali.“ To je vec, ktorú potrebujeme aj dnes. Jediné skutočné riešenie pre našu krajinu je priniesť Krista všade tam, kde ľudia sedia či kráčajú v temnote.
Priniesť Krista, pozvanie k radikálnej zmene spôsobu života v duchu výzvy: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Bez zaobaľovania, zahmlievania a povrchných úsmevov. Je čas pre radikálne zmenu života.

Akokoľvek budeme hľadať, iné svetlo nie je. Žiadna náhradka, žiadne nové zážitky, veci, vzťahy, ľudia, ba ani armáda terapeutov a poradcov (tým nechcem povedať, že ich práca je nie je potrebná, je dokonca nenahraditeľná, no tu narážam na jej limity) nemôže priniesť dostatok svetla.

Pozvite tých, čo sedia vo tme, svojich blízkych, kolegov, priateľov..., pozvite ich k tomu, aby začali vo všetkom počítať s Bohom. Ukážte im svetlo, ktoré môže všetko prežiariť.