Koniec sveta
LEVIS, C.S, Kroniky Narnie, Dobrodružstvá lode Ranný pútnik, Slovart, Bratislava 2006, s. 226, 242.
Fascinuje ma Ripičíp - hovoriaca myš, narnijský bojovník, nositeľ zabudnutých rytierskych ideálov. V Rannom pútnikovi je to jedna z centrálnych postáv, pútnik, ktorý smeruje k naplneniu zmyslu svojho života, na koniec sveta a ešte ďalej, do Aslanovej ríše.
Celý svoj život je udatným bojovníkom, hrdým a statočným (možno ho stretnúť už v Princovi Kaspiánovi) a meč je jeho istotou i verným spoločníkom. No keď doputuje na koniec svojho sveta, odhodí ho s nečakanou ľahkosťou:
"Odtiaľto," vyhlásil Ripičíp, "už pôjdem sám." Nepokúšali sa mu v tom zabrániť, lebo ich premohol pocit, že taký je jednoducho jeho osud alebo že to možno už niekedy zažili. Pomohli mu spustiť na vodu jeho malú koženú loďku. Ripičíp si odopol z opaska meč a vyhlásil: "Už ho nebudem potrebovať!" Potom ho hodil ďaleko do mora lekien a on tam ostal trčať rúčkou nahor...
Niekedy mávam zmiešané pocity pri Ježišových slovách o konci sveta ako ho poznáme, o tom, že z mnohého nezostane kameň na kameni. Ale myslím, že keď to príde, nebudeme ľutovať. Keď doputujeme každý na koniec vlastného sveta, mnohé sa nám stane nepotrebným. Splnilo to svoj účel, pomohlo v putovaní, no príde čas, keď to bude treba opustiť. Myšlienka je rozvedená v poslednej z kroník Narnie - Posledný boj. Mimochodom práve tam, na konci, ktorý je začiatkom, sa opäť stretneme s Ripičípom. Bez meča. Tam už nie je potrebný.
&&&
"Tam, kde voda chutí sladko a s nebom stretáva sa tiež, je bájny východ, tvoje všetko, po čom túžiš a čo chceš."
