Keď skončí otroctvo

ADV-02 UT: Iz 40, 1-11

Potešte môj ľud, oznámte mu, že sa skončilo jeho otroctvo... aj tak by sme mohli prerozprávať posolstvo úvodu dnešného prvého čítania. Pri tých slovách som si spomenul na scénu z jedného filmu:
Staručký muž prichádza na ubytovňu. Sedí na posteli, nechápajúc sa obzerá okolo seba. Práve ho prepustili z väzenia. Dostal sa tam pred viac ako tridsiatimi rokmi. A mal tam byť do konca života. Čakali by sme, že sa bude tešiť zo slobody. Ale on je zúfalý a kamarátom píše, že sa chce vrátiť... Nedokázal sa zaradiť do života. Ani vrátiť do väzenia sa nemohol... nepodarilo sa mu dokonca ani spáchať zločin, pre ktorý by ho znovu zatvorili. Nešťastný starec si po pár dňoch na slobode zobral život. Nebol na slobodu pripravený.
Boh cez Izaiáša ohlasuje slobodu. No v zápätí pripomína, že sa na to všetko treba pripraviť. „Pripravte cestu Pánovi na púšti, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch i kopec zníži! Čo je krivé, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou.“
A tak mi z toho plynú do dnešného dňa dve otázky:

  1. V čom som neslobodný? Aký hriech ma zväzuje?
  2. A čo potom? Čo urobím so získanou slobodou? Nebude to pre mňa ešte ťažšie? Niektorých hriechov sa nevieme zbaviť práve preto, že sa bojíme prázdna, čo po nich zostane.