S radosťou pôjdeme do domu Pánovho

CR-34 NE Krista Kráľa C

Záver liturgického roku symbolizuje záver ľudských dejín. A ten patrí Kristovi – kráľovi, ktorý celé stvorenie, oslobodené od z otroctva hriechu, podrobí Otcovi, nie ako porazených otrokov, ale ako oslobodený ľud, žijúci vo večnej oslave Boha, ako je to vyjadrené aj v dnešnej modlitbe dňa.

Starozákonným predobrazom Krista kráľa je Dávid. V prvom čítaní sme počúvali, ako po smrti kráľa Saula a jeho synov prišli predstavitelia Izraelských kmeňov za Dávidom do Hebronu, aby si ho zvolili a pomazali za svojho kráľa. Ale Dávid bol ich kráľom dávno pred tým! Boh si ho vybral a a Samuel ho pomazal uprostred jeho bratov. Udalosť, o ktorej sme čítali, je len okamihom, kedy ho národ za svojho kráľa prijal.
Podobne je to aj s Kristom. On je kráľ neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného... Na tom sa nikdy nič nezmení. O tom, ako Otec pomazal, budeme počúvať v Piesni vďaky. Otázkou je, či ho chceme prijať za svojho kráľa, rozhodnúť sa pre neho, urobiť ho základným princípom svojho života.
Takéto rozhodnutie je podmienkou pre prijatie krstu. Problém je v tom, že väčšina z nás bola pokrstená ako deti, bez rozhodnutia. Cirkev s tým počíta, preto toto rozhodnutie vyžaduje pred prvou spoveďou, prijímaním a birmovaním. No ani tu nie sme oslobodení od prázdneho formalizmu. A tak ak také rozhodnutie nepadlo vtedy, musí prísť neskôr. Ale čím skôr.

Pred časom som s jedným človekom prežíval skúsenosť trpkého ovocia takéhoto formalizmu. Trápil sa vo svojom zamestnaní, respektíve ľudia s ktorými mal spolupracovať, boli pre neho trápením. A musím povedať, že on bol trápením pre nich. Síce správne pomenúval niektoré chyby, ale riešenia sa snažil najčastejšie pretlačiť zákulisnými ťahmi, intrigami, ohováraním... Takže prestával byť prínosom a stával sa záťažou. Rozhodol sa odísť. Často sme o tom hovorili a myslím, že základným problémom nebola práca a kolegovia, ale to, že ten človek neprijal Krista za svojho kráľa, za svoj životný princíp. Bol formálnym kresťanom, ktorý sa pokúšal odbúravať formalizmus niektorých kresťanov okolo seba. Bolo jasné, že ak odíde, uľaví sa jeho kolegom. Ale iba ak skutočne prijme Krista, má veľkú šancu stať sa požehnaním pre nich všetkých. Iba tak môže niečo zmeniť.
Prijať Krista za svojho kráľa, to nerobí život ľahším. Naopak. Nezriedka to prináša trápenia tam, kde kde by inak mohla vládnuť bezstarostná nezodpovednosť. Je ľahšie opustiť človeka, s ktorým sa ťažko žije, ako niesť s nezodpovedným bremeno zodpovednosti. Je ľahšie nevidieť, nepočuť a nevedieť... Ľahšie, ale nie lepšie.
V evanjeliu vidíme kráľa na kríži. Jediný ale, kto vyznáva že Ježiš je kráľ, je ten zomierajúci: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Zatiaľ, až do konca sveta ako ho poznáme, vedie jediná cesta z vyhnanstva do Jeho kráľovstva. Cesta cez ťažkosti, cez kríž.

Akokoľvek je tá cesta ťažká, je jediná a je schodná! Svedčí o tom aj apoštol Pavol v druhom čítaní: Kristus nás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle. Sme na to súci.

Sme putujúcim Božím ľudom. Tak, ako starodávny pútnik, ktorý putoval celé týždne do Jeruzalemského chrámu. Určite to bola cesta plná nepohody, nebezpečenstva, námahy. No keď konečne prišiel na to posvätné miesto, všetko ostatné vybledlo a zostala len pieseň, ktorú sme dnes spievali ako žalm: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.“ Naše nohy už stoja v tvojich bránach, Jeruzalem...“

A čo my? S radosťou pôjdeme do domu Pánovho? Dĺžka tej cesty je pre každého iná. Dôležité sú tie slová na konci: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Osobne by som ich rád počul na vlastné uši.