CR-34 NE Krista Kráľa C
Záver
liturgického roku symbolizuje záver ľudských dejín. A ten patrí
Kristovi – kráľovi, ktorý celé stvorenie, oslobodené od z
otroctva hriechu, podrobí Otcovi, nie
ako porazených otrokov, ale ako oslobodený ľud, žijúci
vo večnej oslave Boha, ako je
to vyjadrené aj v dnešnej modlitbe dňa.
Starozákonným
predobrazom Krista kráľa je Dávid. V prvom čítaní sme počúvali,
ako po smrti kráľa Saula a jeho synov prišli predstavitelia
Izraelských kmeňov za Dávidom do Hebronu, aby si ho zvolili a
pomazali za svojho kráľa. Ale Dávid bol ich kráľom dávno pred
tým! Boh si ho vybral a a Samuel ho pomazal uprostred jeho bratov.
Udalosť, o ktorej sme čítali, je len okamihom, kedy ho národ za
svojho kráľa prijal.
Podobne
je to aj s Kristom. On je kráľ neba i zeme, sveta
viditeľného i neviditeľného...
Na tom sa nikdy nič nezmení. O tom, ako Otec pomazal, budeme
počúvať v Piesni vďaky. Otázkou je, či ho chceme prijať za
svojho kráľa, rozhodnúť sa pre neho, urobiť ho základným
princípom svojho života.
Takéto
rozhodnutie je podmienkou pre prijatie krstu. Problém je v tom, že
väčšina z nás bola pokrstená ako deti, bez rozhodnutia. Cirkev s
tým počíta, preto toto rozhodnutie vyžaduje pred prvou spoveďou,
prijímaním a birmovaním. No ani tu nie sme oslobodení od
prázdneho formalizmu. A tak ak také rozhodnutie nepadlo vtedy, musí
prísť neskôr. Ale čím skôr.
Pred časom som s jedným človekom prežíval skúsenosť trpkého ovocia takéhoto formalizmu. Trápil sa vo svojom zamestnaní, respektíve ľudia s ktorými mal spolupracovať, boli pre neho trápením. A musím povedať, že on bol trápením pre nich. Síce správne pomenúval niektoré chyby, ale riešenia sa snažil najčastejšie pretlačiť zákulisnými ťahmi, intrigami, ohováraním... Takže prestával byť prínosom a stával sa záťažou. Rozhodol sa odísť. Často sme o tom hovorili a myslím, že základným problémom nebola práca a kolegovia, ale to, že ten človek neprijal Krista za svojho kráľa, za svoj životný princíp. Bol formálnym kresťanom, ktorý sa pokúšal odbúravať formalizmus niektorých kresťanov okolo seba. Bolo jasné, že ak odíde, uľaví sa jeho kolegom. Ale iba ak skutočne prijme Krista, má veľkú šancu stať sa požehnaním pre nich všetkých. Iba tak môže niečo zmeniť.
Prijať
Krista za svojho kráľa, to nerobí život ľahším. Naopak.
Nezriedka to prináša trápenia tam, kde kde by inak mohla vládnuť
bezstarostná nezodpovednosť. Je ľahšie opustiť človeka, s
ktorým sa ťažko žije, ako niesť s nezodpovedným bremeno
zodpovednosti. Je ľahšie nevidieť, nepočuť a
nevedieť... Ľahšie, ale nie
lepšie.
V
evanjeliu vidíme kráľa na kríži. Jediný ale, kto vyznáva že
Ježiš je kráľ, je ten zomierajúci: „Ježišu, spomeň
si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Zatiaľ, až
do konca sveta ako ho poznáme, vedie jediná cesta z vyhnanstva
do Jeho kráľovstva. Cesta cez ťažkosti, cez kríž.
Akokoľvek
je tá cesta ťažká, je jediná a je schodná! Svedčí o tom aj
apoštol Pavol v druhom čítaní: Kristus nás urobil súcimi mať
účasť na podiele svätých vo svetle. Sme na to súci.
Sme
putujúcim Božím ľudom. Tak, ako starodávny pútnik, ktorý
putoval celé týždne do Jeruzalemského chrámu. Určite to bola
cesta plná nepohody, nebezpečenstva, námahy. No keď konečne
prišiel na to posvätné miesto, všetko ostatné vybledlo a zostala
len pieseň, ktorú sme dnes spievali ako žalm: „Zaradoval som
sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.“ Naše nohy už
stoja v tvojich bránach, Jeruzalem...“
A
čo my? S radosťou pôjdeme do domu Pánovho? Dĺžka
tej cesty je pre každého iná. Dôležité sú tie slová na konci:
„Dnes budeš so mnou v raji.“ Osobne
by som ich rád počul na vlastné uši.
