Nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť

CR-32 PI

Zaujal ma dnešný žalm:
Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.
Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť.
Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť.
Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.
Staroveký židovský autor hovorí o tom, čo vyznávame aj my kresťania, totiž že Boha možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu. (KKC 36) Pritom zdôrazňuje, že ten hlas stvorenia je dokonca tak silný, že sa nedá nepočuť. (Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť.)
No napriek tomu je veľa ľudí, ktorí ho nepočujú. Prečo?
Možno preto, že tu treba počúvať aj očami, zodvihnúť hlavu a upriamiť stoju pozornosť aj na niečo iné, než vlastné radosti, bolesti, trápenia, zážitky, či sebastredné problémy... Alebo treba počúvať hlavou, či srdcom, preladiť z frekvencie chladnej logiky na emócie, alebo naopak, podľa toho, na akej vlnovej dĺžke práve hlas stvorenia správu o sláve Boha vysiela.
Iný dôvod spomína v prvom čítaní autor Knihy Múdrosti. Je ním prázdnota: "Prázdni sú od prírody všetci ľudia, ktorí nepoznajú Boha a z viditeľných dobier nie sú schopní poznať toho, ktorý je..."
Existuje prázdnota, ktorá sa mení na požehnanie, pretože je suchom púšte, vyprahnutou túžbou. No existuje aj preplnená prázdnota, priestor, v ktorom niet miesta pre posvätno jednoducho preto, že tam žiadne miesto nie je. Takáto prázdnota nemôže byť naplnená.