Malý strapatý brat

Malý brat musel opustiť svoj domov. Prišli nejakí ľudia, bezmenná masa. Mníchov rozohnali a kláštor vypálili. Nevedel poriadne ani kto, ani prečo.
Zostal sám. Spočiatku bezradný. No ako sa dni striedali s nocou, rástla v ňom nádej. Ten pravý domov si niesol v srdci.
Po pár dňoch stretol žobráka. Vlastne to bol prvý človek, čo sa s ním dal do reči. Ostatní ho zďaleka obchádzali. Malý brat mu rozprával o živote v tam doma, o bratoch, o radosti, modlitbe, práci. O tej rozprával s nadšením. Možno preto, že ho nikdy nikto nezdieral, možno preto, že mali všetko spoločné a všetci sa rovnako snažili...
Z rozprávania žobráka videl, že ten človek žije v inom svete, okrádaný a využívaný. Napadlo mu, že by mohli začať odznova. Spolu.
Žobrák súhlasil. A tak mu malý mních z vrecoviny, čo kúpil za posledné mince ušil plášť, taký istý ako bol jeho. Viac peňazí nemal. No mal sen. A to ho hnalo dopredu. Za dedinou si našli jaskyňu, v nej sa zabývali. Malý mních si zobul sandále, odložil palicu. „Odteraz sú spoločné," hovoril. „Keď budeš potrebovať, kľudne si ich vezmi." Žobrák nemal ani toľko. Nemal čo dať. „To nič," hovoril si malý mních.
Spoločne pracovali. Zberali lesné plody, čistili les, pomáhali v dedine, aby si zarobili na chlieb. No nebolo to ako v doma. Jedného rána sa malý mních prebudil a bol sám. Bez priateľa, bez palice, sandálov, bez tých pár mincí, čo spolu zarobili...
Rozmýšľal, kde sa stala chyba. Možno bolo treba počkať kým ten druhý dorastie vo vzťahu. Tak veľmi chcel, aby aj druhí zažili to, čo on zažil. No unáhlil sa. Preto zostal sám. 
A žobrák? Chodí po svete s palicou a sandálmi, oblečený vo vrecovine presne ako malý brat. Ale nie je malým bratom.
Mnoho „malých bratov" sa rozišlo do sveta, aby odovzdali to, čo sami prijali. No často sa unáhlili, ba niekedy, v tej túžbe ohlasovať, konali aj hlúpo, bláznivo, nerozvážne. Boli aj takí, čo volili prostriedky jednoznačne neprijateľné.
A výsledok? Po svete chodí mnoho ľudí oblečených do kresťanstva. Lenže šaty nerobia človeka.