CR-28 NE C
Nemálo ľudí, kresťanov nevynímajúc, vníma náboženstvo len ako návod na správny, slušný, ľudský život. Sú takí, čo sa napríklad pokúšajú „očistiť“ evanjeliá od „nánosov posvätna“, aby tak vynikli dôležité mravné ponaučenia.*
Lenže pre kresťanstvo evanjelium nie je príručkou slušného správania. Je a má byť svedectvom o tom, čo Boh robí v ľudských životoch - radostnou správou, inak nazývanou aj euangelion.
Niekedy ale toľko zdôrazňujeme tie (zaiste potrebné a dôležité) mravné ponaučenia, že nám uniká to, čo je na výpovedi podstatné. Príkladom môže byť dnešná liturgia slova. V prvom čítaní vidíme Námana, sýrskeho vojvodcu, zázračne uzdraveného z malomocenstva. Práve sa vrátil za Elizeom, aby mu poďakoval. A v evanjeliu zase Ježiš uzdravil desať malomocných, ale poďakovať prišiel len jeden, zhodou okolností cudzinec a sektár – Samaritán... A mohli by sme sa dnes hodinu baviť o vďačnosti a nevďačnosti...
Ale Lukáš nevybral tento príbeh, aby učil veriacich svojej komunity vďake! A dokonca ani Ježiš ich nekritizuje u tých deviatich nevďačnosť! On hovorí: A to sa nenašiel nikto iný, kto by chválil Boha za to, čo sa stalo?! Nehovorí, nenašiel sa nikto, kto by mi poďakoval?! Ani Náman neprichádza na prvom mieste s vďakou. Prišiel pred Elizea a povedal: Teraz viem, že na celej zemi niet Boha, iba v Izraeli! Najdôležitejším posolstvom tohto príbehu je, že ten človek uveril!
Ak biblický autor, redaktor, vyberá práve tento príbeh, je to preto, že chce aj nás pozvať k viere, k jej vyznávaniu, k vzdávaniu chvály jedinému Bohu.
Skvelým príkladom takéhoto postoja je žalmista, ktorý nás vyzýva oslavovať Boha. A nie len za to, čo urobil nám. Za to, čo urobil iným, nám neznámym a vzdialeným. Za veci, ktoré považujeme za absolútne obyčajné a samozrejmé. Lebo obyčajné a samozrejmé predsa nie je bezvýznamné a zanedbateľné.
Čo tak každý deň (po)chváliť Boha za pár obyčajných, nezanedbateľných vecí? Nie pre neho. Pre nás. My to potrebujeme. Skúste to...
_________________
* Porov. napr.: www.tomasderer.blog.sme.sk.
