CR-28NEC
Niektorí ľudia, kresťanov nevynímajúc, vnímajú náboženstvo len ako návod na správny, slušný život. Niektorí sa dokonca pokúšajú „očistiť“ evanjeliá od „nánosov posvätna“, aby tak vynikli dôležité mravné ponaučenia.*
Lenže pre nás kresťanov evanjelium nie je príručkou slušného správania. Je a má byť svedectvom o tom, čo Boh robí v ľudských životoch, radostnou správou, nazývanou evanjelium, z gréckeho slova euangelion.
Niekedy ale zdôrazňujeme tie (zaiste potrebné a dôležité) mravné ponaučenia do takej miery, že nám uniká to, čo je na výpovedi podstatné. Príkladom môže byť dnešná liturgia slova. V prvom čítaní vidíme Námana, sýrskeho vojvodcu, zázračne uzdraveného z malomocenstva. Práve sa vrátil za Elizeom, aby mu poďakoval. V evanjeliu zas Ježiš uzdravil desať malomocných, ale poďakovať prišiel len jeden, zhodou okolností cudzinec a sektár – Samaritán... A mohli by sme sa dnes hodinu baviť o vďačnosti a nevďačnosti...
Ale Lukáš nevybral tento príbeh, aby učil veriacich svojej komunity vďačnosti. Ježiš nekritizuje nevďačnosť tých deviatich. On sa len pýta: „A to sa nenašiel nikto iný, kto by chválil Boha za to, čo sa stalo?!“ Nehovorí: „Nenašiel sa nikto, kto by mi poďakoval?!“
Ani Náman neprichádza na prvom mieste s vďakou. Prišiel pred Elizea a vyznal svoju vieru: „Teraz viem, že na celej zemi niet Boha, iba v Izraeli!“ Najdôležitejším posolstvom oboch príbehov je, že tí ľudia, Náman i desiati malomocní, uverili.
Prvým evanjeliom príbehu desiatich malomocných, tou dobrou správou o záchrane, je, že Mesiáš prichádza. Malomocenstvo (lepra) je choroba, s ktorou si stáročia ľudia nevedeli rady, boli voči nej bezmocní. Malomocný človek mal niekedy v spoločnosti status, akoby už ani nebol živý, hoci ešte nebol mŕtvy. A tu prichádza niekto, kto má nad tou chorobou moc. Uzdravovanie malomocných teda bolo vnímané ako jedno z najsilnejších a najočakávanejších znamení Mesiáša.
A je tu aj „druhé“ evanjelium: Z tej záchrany, ktorú Mesiáš prináša, nie je vylúčený nikto. Ani Žid, ani Samaritán. Ani vďačný, ani nevďačný (tým deviatim sa malomocenstvo nevrátilo).
Ak biblický autor alebo redaktor vyberá práve tento príbeh, je to preto, že chce aj nás pozvať k viere, k jej vyznávaniu a k vzdávaniu chvály jedinému Bohu.
Skvelým príkladom takéhoto postoja je žalmista, ktorý nás vyzýva oslavovať Boha. A nie len za to, čo urobil nám. Aj za to, čo urobil iným, neznámym a vzdialeným. Za veci, ktoré považujeme za absolútne obyčajné a samozrejmé. Lebo obyčajné a samozrejmé predsa nie je bezvýznamné ani zanedbateľné.
Čo tak každý deň pochváliť Boha za pár obyčajných, nezanedbateľných vecí? Nie pre neho. Pre nás. My to potrebujeme. A keď si to už nacvičíme, bude fajn pochváliť aj druhých. Potrebujú to. A my tiež.
