 |
| www.sk.wikipedia.org |
CR-23 NE C
„Kto z ľudí môže poznať Božie úmysly? Alebo kto môže pochopiť, čo chce Pán?“ To je otázka, ktorú kladie Šalamún vo svojej modlitbe (prvé čítanie). Odpoveď je jednoduchá: Nikto! Nie sme schopní poznať Božie úmysly. Bráni nám v tom veľa prekážok. Niektoré z nich menuje sám biblický autor: „Dušu zaťažuje krehké telo a pozemský príbytok ťaží myseľ mnohými starosťami.“
My
kresťania, spolu so židmi a moslimami veríme, že aj keby sme sa
oslobodili od všetkého, čo nás viaže k tomuto svetu (čo je
napríklad cesta Siddhártha
Gautamu) a zamerali sa len a len
na Pána…, aj tak by sme došli len na okraj priepasti, za ktorú
nedokážeme prejsť, pretože nás obmedzuje vlastné človečenstvo.
To je bytostná bariéra medzi Bohom a ľuďmi, ktorú môže
prekonať iba Boh.
A
on to robí, celé dejiny zjavenia sú dejinami približovania sa
Boha k človeku, prekonávania bariéry medzi ním a nami, mnou,
tebou. Krásne je to vyjadrené na Michelangelovej freske Stvorenie
Adama.
Skúsenosť
našich vlastných hraníc nás vedie k učeníctvu. A tak prosíme
slovami žalmistu: Pane „nauč nás rátať naše dni, aby sme
našli múdrosť srdca. Obráť sa k nám, Pane; dokedy budeš
meškať? Zľutuj sa nad svojimi služobníkmi.“
Učeníctvo
nie je to isté, ako učenie sa. Byť učeníkom znamená vstúpiť
do zvláštneho vzťahu, ktorý nenapĺňa len intelekt, ale
premieňa, formuje celého človeka. Použijúc symboliku
Michenlangelovej fresky: byť učeníkom znamená vystrieť svoj –
Adamov prst k Bohu, urobiť svoje (strašne nedostačujúce maximum).
Zvyšok doplní Boh.
V
evanjeliu kladie pred nás Ježiš podmienky skutočného učeníctva:
mentálne a ak treba aj fyzicky opustiť všetko, čo je nám prekáža
ísť mu v ústrety, robiť svoj krok vo viere, že On všetko
doplní.
A nakoniec v druhom čítaní píše Pavol kresťanovi - Filemonovi, ktorého pozýva urobiť ďalší krok na ceste učeníctva: zrieknuť sa svojho otroka Onezima. A hoci Pavol nerieši otázku otroctva ako takú (na to potrebovali kresťania ešte pár storočí), predsa tu vidno silnú myšlienku: čím sme bližšie ku Kristovi, tým sme si bližšie aj navzájom. Preto Onezim nemôže byť viac otrokom. Filemon by mal byť zrelý prijať ho ako brata.
A nakoniec v druhom čítaní píše Pavol kresťanovi - Filemonovi, ktorého pozýva urobiť ďalší krok na ceste učeníctva: zrieknuť sa svojho otroka Onezima. A hoci Pavol nerieši otázku otroctva ako takú (na to potrebovali kresťania ešte pár storočí), predsa tu vidno silnú myšlienku: čím sme bližšie ku Kristovi, tým sme si bližšie aj navzájom. Preto Onezim nemôže byť viac otrokom. Filemon by mal byť zrelý prijať ho ako brata.
