CR-26 NE C: Am 6, 1ab. 4-7
Liturgia
slova minulej nedele nás orientovala na materiálnu oblasť nášho
života s jasným Ježišovým upozornením: Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone. Dnes ide ďalej. Ukazuje nám, na čo sa zamerať.
To,
k čomu nás dnešná liturgia slova povzbudzuje, sa dá jedným
slovom nazvať ohľaduplnosť, aktívna pozornosť, či záujem o
druhých.
V
prvom čítaní sme počuli Amosovo proroctvo proti obyvateľom
Jeruzalema a Samárie. Mohli by sme sa právom pýtať, čo je na tom
zlé, že sa cítia
bezpečne, že sa zabávajú, že žijú svoj pohodlný život. Nuž
zlé na tom nie je nič. Ibaže pri tom všetkom im chýbal záujem o
vlastný národ.
Prorok
Amos vystupuje v období, keď si Izraelské a Júdske kráľovstvo
žijú v relatívnom pokoji a pohode. Relatívnom preto, že sa to
samozrejme netýkalo všetkých. A tiež preto, že to bol falošný
pokoj. Ľudia boli na tom dobre hospodársky, no mravne upadali.
Postupne sa odkláňali od úcty k pravému Bohu. Bola v tom akási
móda. Čím bohatší a vplyvnejší človek, tým väčší
náboženský chaos okolo seba. Na vrchole toho celého stáli
vodcovia ľudu, ktorí stavali chrámy pohanským božstvám. Motívom
zdá sa nebola pomýlená viera, ale móda.
Odkláňali
sa od Boha, sústreďovali sa viac na seba a svoje starosti a stávali
sa čoraz ľahostajnejšími voči svojmu okoliu. A zatiaľ okolití
nepriatelia silneli. Ale nikto tomu nevenoval pozornosť, kým sa ho
to nedotýkalo bezprostredne. Až prišiel čas pádu, porážky a
babylonského otroctva. A tí, čo si leňošili a starali sa len o
seba, kráčali ako prví. Babylončania nechali v krajine len prostý
ľud. Šľachtu, bohatých, obchodníkov, remeselníkov... všetkých
odvliekli.
Na
druhej strane Izraeliti sa museli dostať do Babylonského zajatia,
aby sa konečne vyslobodili zo zajatia svojej ľahostajnosti.
Toto
je krátka epizódka z dejín jedného národa. Niečo podobné
postihlo aj iné veľké civilizácie. Izraeliti mali šťastie,
prežili dodnes. Iné, mocné národy zanikli.
A
aby sme neuvažovali len o tom, čo bolo, všímajme si, ako je to s
nami. Všimnime si napríklad naše rozhovory. O kom, o čom najviac
rozprávame?
- Možno sa mýlim, ale zdá sa, že na prvom mieste o sebe. Poznáte to: všetci okolo mňa sú egoisti. Každý myslí len na seba. Iba ja myslím na mňa.
- Potom rozprávame o hmotných veciach – čo mám a čo chcem mať, čo som urobil a čo musím urobiť.
Nedávno
som sa pýtal mladých, čo chcú v živote dosiahnuť. Odpovede boli
rôzne: jedni by chceli mať rodinu, iní dobrú prácu, ďalší
hovorili, že chcú mať dobré deti, dievčatá chcú dobrého
manžela, chalani manželku... Rôzne odpovede, no majú niečo
spoločné: všetci chcú niečo alebo niekoho mať. A nikto nechce
byť dobrým manželom, manželkou, otcom, mamou, študentom,
zamestnancom, človekom...
Okamih,
keď človek od chcem byť
prejde natrvalo ku chcem
mať, je kritický.
Človek sa stal zajatcom seba samého. Nikto a nič ho viac
nezaujíma. A to je začiatok konca.
Je na nás, aby sme takto
smutne neskončili.
