CR-18 NE C
Bol raj jeden človiečik, volal sa Nimral. Nimral bol maliar. Nie príliš úspešný, snáď preto, že musel robiť spústu iných vecí. Mal rozrobených spústu obrazov; väčšina z nich bola na jeho zručnosť príliš veľká a náročná. Bol to maliar, ktorému išlo lepšie maľovanie listov, než stromov.Zvlášť jeden obraz mu nedal spávať. Začal listom, lapeným vo vetre a stal sa z neho strom; strom rástol, vyháňal nespočetné ratolesti a rozpínal najfantastickejšie korene. Potom pribudol celý les, krajina a hory v pozadí. Obraz bol stále väčší a väčší a Nimral stále zväčšoval svoje plátno, takže už zaberalo celú stenu ateliéru.Nimral trávil všetok svoj čas pri obraze. Bál sa, že ho nestihne dokončiť, malo to byť jeho vrcholné dielo. Nestihol. Musel odísť na ďalekú cestu, z ktorej sa nikdy nevráti. A jeho obraz? Jeho životné dielo použili na zaplátanie dier na streche lenivého suseda. Zostal len útržok, jediný list, vystavený v miestnej galérii v tmavom kúte, kam nikto nikdy nechodil. Keď galéria vyhorela, stratila sa aj posledná spomienka na Nimrala.*
Stálo by to za
otázku z dnešného prvého čítania: „Čo bude mať človek
zo všetkej svojej námahy a trápenia srdca, ktorým sa umáral pod
slnkom?“ Alebo z evanjelia: „A čo si nahonobil, čie
bude?“ Načo sa starať o
čokoľvek, keď aj tak odídeme na druhý svet s prázdnymi rukami a
naše námahy vyjdú skôr alebo neskôr navnivoč?
Ešte
zvláštnejšie veci hovorí Pavol v druhom čítaní: „Bratia,
ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde
Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to,
čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý
v Bohu.“
Ak ste s Kristom
vstali z mŕtvych… No áno,
ale my sme predsa nevstali z mŕtvych. Veď ste zomreli…
Ale my sme nezomreli. Oboje nás
predsa ešte len čaká, nie?
Nuž
nevstali aj vstali, nezomreli aj zomreli… Kresťan je totiž
zvláštny tvor. Ponorenie do vody pri krste symbolizuje smrť,
vynorenie sa zase vzkriesenie. Tým, že človek prijíma krst, istým
spôsobom sa vzdáva tohto sveta ako svojho domova a tohto života
ako svojho miesta. Ale neopúšťame svet ani život skôr, ako si
nás nezavolá Boh. Žijeme čo najhodnotnejšie všetky pozemské
skutočnosti, no s tým, že to je len na chvíľu.
Povedané
Pavlovými slovami: vo všetkom, čo nás obklopuje, čo tvoríme a s
čím pracujeme, vo všetkých, ktorých stretáme a milujeme…
hľadáme to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici
Boha.
„Čo bude mať
človek zo všetkej svojej námahy a trápenia srdca, ktorým sa
umáral pod slnkom?“ pýta sa
kazateľ. A je to zle položená otázka. Lepšie by bolo, keby sa
spýtal: Načo sa má človek namáhať? Na
takto položenú otázku sa dá odpovedať: pretože
námaha, starosť, pretváranie tohto sveta na lepší a krajší…
to všetko nás premieňa na ľudí, schopných žiť navždy v
spoločenstve s Bohom. A to už
je dostatočný dôvod.
A ako to
dopadlo s Nimralom a jeho obrazom? Nuž nakoniec ani jediný ťah
štetcom nebol zbytočný. Aj keď ľudia jeho dielo zavrhli, Boh
nie. Naopak. Dal obrazu život a krajinka z obrazu sa stala
skutočnosťou, miestom, kde mnohí načerpali sily pri ceste ku
vzdialeným horám.
Ale
to je už iný príbeh. Mimochodom: volá sa List od
Nimrala* a je to super čítanie.
____________________
* Por.: TOLKIEN, J.R.R., List od Nimrala,
http://www.andy.oknododuse.sk/ebook/list_od_nimrala.pdf.
