CR-17 ŠT: Ex 40, 16-21. 34-38
V prvom čítaní nachádzame ukážku toho, čo to v praxi môže
znamenať nechať sa viesť Bohom:
„Oblak zahalil stánok stretnutia… Keď sa oblak od stánku
zdvihol, putovali synovia Izraela na ďalšie stanovište; a keď sa
oblak nezdvihol, nehýbali sa až do dňa, keď sa zdvihol.“ Ani
ľud, ani Jozue ani Áron alebo Mojžiš nedávajú pokyn na ďalšie
putovanie alebo táborenie. Je to Boh, ktorý ich vedie.
Obraz
Božieho ľudu, putujúceho púšťou z otroctva do zasnúbenej
krajiny, je asi najlepším modelom pre Cirkev súčasnosti. Sme Boží
ľud, spoločne putujúci. Musíme mať ale na zreteli Boha,
prítomného medzi nami, on určuje náš smer i tempo.
Niektorí
v Cirkvi hovoria, že náš Boh je príliš vzadu, že mu utekáme.
Iní myslia, že sa priveľmi vlečieme, a tak nám hrozí, že ho
stratíme z dohľadu (osobne sa viac bojím tej druhej možnosti).
Tak či onak, je to pozvanie pre nás – Boží ľud hľadať svojho
Boha.
„Keď
sa oblak od stánku zdvihol, putovali synovia Izraela na ďalšie
stanovište; a keď sa oblak nezdvihol, nehýbali sa až do dňa, keď
sa zdvihol.“
