Keď sa (ne)zdvihol

CR-17 ŠT: Ex 40, 16-21. 34-38

V prvom čítaní nachádzame ukážku toho, čo to v praxi môže znamenať nechať sa viesť Bohom: „Oblak zahalil stánok stretnutia… Keď sa oblak od stánku zdvihol, putovali synovia Izraela na ďalšie stanovište; a keď sa oblak nezdvihol, nehýbali sa až do dňa, keď sa zdvihol.“ Ani ľud, ani Jozue ani Áron alebo Mojžiš nedávajú pokyn na ďalšie putovanie alebo táborenie. Je to Boh, ktorý ich vedie.
Obraz Božieho ľudu, putujúceho púšťou z otroctva do zasnúbenej krajiny, je asi najlepším modelom pre Cirkev súčasnosti. Sme Boží ľud, spoločne putujúci. Musíme mať ale na zreteli Boha, prítomného medzi nami, on určuje náš smer i tempo.
Niektorí v Cirkvi hovoria, že náš Boh je príliš vzadu, že mu utekáme. Iní myslia, že sa priveľmi vlečieme, a tak nám hrozí, že ho stratíme z dohľadu (osobne sa viac bojím tej druhej možnosti). Tak či onak, je to pozvanie pre nás – Boží ľud hľadať svojho Boha.

„Keď sa oblak od stánku zdvihol, putovali synovia Izraela na ďalšie stanovište; a keď sa oblak nezdvihol, nehýbali sa až do dňa, keď sa zdvihol.“