Hlinené nádoby

Sv. Jakub, apoštol: 2Kor 4, 7-15

Zo všetkých strán nás sužujú, cítime sa stiesnení; bezradní, poddávame sa tlaku okolia; cítime sa opustení; zrážajú nás do prachu vlastného ja… To sú pocity, ktoré často sprevádzajú život človeka. Každého. Aj nás.
No Pavol to píše Korinťanom trochu inak: Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme.
V čom je rozdiel? Dokonalí nie sme, ani bezchybní, ani bezproblémoví. Naším kreditom, alebo ak chcete, kresťanským bonusom, je láska k Pánovi, k sebe, k druhým… To je to, čo Pavol nazýva pokladom, pokladom viery!
No tento poklad máme v hlinených nádobách, počuli sme v prvom čítaní. My sme tými nádobami, každý jeden človek, každé manželstvo, každá rodina. Pavol hovorí o hlinených nádobách. Možno preto, že inú nemal po ruke, možno preto, aby nám pripomenul, že sme stvorení z hliny zeme… a možno preto, že hlina je niečo praobyčajné, slabé, nedokonalé a špinavé… presne ako my! No stačia šikovné ruky hrnčiara, poddajnosť hliny a rozpálená pec… a na svete je nádoba. No tá sama o sebe nemá zmysel. Dôležitá je tým, čo skrýva vo svojom vnútri. Váze dávajú zmysel kvety, hrnčeku chladná voda a nádobe, ktorá sa volá rodina, vzájomná láska – skrytý poklad.
Ak sa jednotlivec, manželia, rodina, nechajú ako dobrá hlina vytvarovať Pánovej milosti, ak nepopraskajú pre prechode ohňom bolesti, omylov, sklamaní, utrpenia… potom poklad, skrytý vnútri tejto nádoby aj ju samú, môže zničiť len jedno. Kameň! Tvrdý, pevný, neoblomný!
Apoštol Jakub je jedným z tých, ktorým sa to podarilo. Evidentne slabý a nedokonalý, syn hromu… sa nakoniec stal nádobou vzácnou tým, čo nosila – živého Krista.