Sv. Jakub, apoštol: 2Kor 4, 7-15
Zo
všetkých strán nás sužujú, cítime sa stiesnení; bezradní,
poddávame sa tlaku okolia; cítime sa opustení; zrážajú nás do
prachu vlastného ja…
To sú pocity, ktoré často sprevádzajú život človeka. Každého.
Aj nás.
No
Pavol to píše Korinťanom trochu inak: Zo
všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme
bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme
opustení; zrážajú nás, ale nehynieme.
V
čom je rozdiel? Dokonalí nie sme, ani bezchybní, ani
bezproblémoví. Naším kreditom, alebo ak chcete, kresťanským
bonusom, je láska k Pánovi, k sebe, k druhým… To je to, čo
Pavol nazýva pokladom, pokladom viery!
No
tento poklad máme v hlinených nádobách, počuli sme v prvom
čítaní. My sme tými nádobami,
každý jeden človek, každé manželstvo, každá rodina. Pavol
hovorí o hlinených nádobách. Možno preto, že inú nemal po
ruke, možno preto, aby nám pripomenul, že sme stvorení z hliny
zeme… a možno preto, že
hlina je niečo praobyčajné, slabé, nedokonalé a špinavé…
presne ako my! No stačia šikovné ruky hrnčiara, poddajnosť hliny
a rozpálená pec… a na svete je nádoba. No tá sama o sebe nemá
zmysel. Dôležitá je tým, čo skrýva vo svojom vnútri. Váze
dávajú zmysel kvety, hrnčeku chladná voda a nádobe, ktorá sa
volá rodina, vzájomná láska – skrytý poklad.
Ak
sa jednotlivec, manželia, rodina, nechajú ako dobrá hlina
vytvarovať Pánovej milosti, ak nepopraskajú pre prechode ohňom
bolesti, omylov, sklamaní, utrpenia… potom poklad, skrytý vnútri
tejto nádoby aj ju samú, môže zničiť len jedno. Kameň! Tvrdý,
pevný, neoblomný!
Apoštol Jakub je
jedným z tých, ktorým sa to podarilo. Evidentne slabý a
nedokonalý, syn hromu… sa nakoniec stal nádobou vzácnou tým, čo
nosila – živého Krista.
