Stĺpy

Svätí Peter a Pavol

O dnešných dvoch svätcoch hovoríme, že sú stĺpmi viery, o Petrovi Ježiš v dnešnom evanjeliu dokonca hovorí, že je skalou, na ktorej vybuduje Cirkev. Ale keď sa na nich pozrieme z blízka, každému hneď musí udrieť do očí, že nie sú žiadnym ideálom. Vyzerá to tak, že Boh si ani natoľko nevyberá ideálnych ľudí, ako skôr tých, ktorí sú ochotní k tomu ideálu smerovať.

Všimnime si piliere kresťanstva. Peter. Škole asi moc neublížil, je obyčajným rybárom, nebyť Ježiša, možno by sa v živote nebol vybral ďalej, ako na opačný breh Genezaretského jazera. Povaha? Nemožná. Je to cholerik, ktorý občas rýchlejšie koná, ako myslí a v Getsemanskej záhrade bez problémov odsekne sluhovi ucho – samozrejme od chrbta. Keď nič nehrozí, má veľa rečí o tom, ako aj zomrie za Ježiša. Keď ide do tuhého, hovorí menej a inak: nepoznám toho Ježiša, nikdy som o ňom nepočul. 
Kým Peter bol obyčajný dedinčan, rybár, Pavol je ťažký intelektuál, vzdelanec, ktorý v tom, čo naštudoval, prekonal všetkých vrstovníkov. Ale je tiež nervák, ktorý sa ľahko rozčúli, vie sa ľahko nadchnúť na dobré aj na zlé. A tak sa z neho čoskoro stáva náboženský fanatik, ktorý sa bez mihnutia oka prizerá poprave nevinného a vzápätí sliedi po ďalších nevinných, aby ich vypravil na takú istú cestu. 

A týchto dvoch pánov nazývame stĺpmi viery. Že by boli až tak pevní? Muselo prísť niečo, čo zmenilo ich životy. Peter sa stretol s Ježišom pri Genezaretskom jazere, Pavol zase cestou do Damasku. A zrazu mali jemné povahy, boli na každého milí, Peter sa už nesprával tak zbŕklo, Pavol zrazu nebol taký prísny na ľudí okolo seba…
Vôbec nie! Bolo by naivné myslieť si, že sa to udialo práve podľa tohto scenára. Pravdepodobnejší je iný variant: Peter sa stretol s Ježišom pri Genezaretskom jazere, Pavol zase cestou do Damasku. Stretli toho, ktorému na nich záležalo, ktorý ich bral takých, akí sú. A oni sa rozhodli stále viac a viac sa mu pripodobňovať. V ten deň nastúpili na namáhavú cestu! Začali meniť svoje životy.

Nejako tak je to aj s nami. Jeden je múdry ako Šavol, inému to ide pomalšie, ako Petrovi. Jeden je výbušný, druhý zasa tichý. Niekto je pekný, iný menej, niekto je štíhly, iný štíhlejší, niekto je jednotkár a niekto to ledva zvláda so štvorkami… Ale to, akú máš povahu, čo dokážeš a ako vyzeráš, to nerozhoduje o tom, či si dobrý alebo zlý! Dobrým, alebo zlým sa človek stáva. Nie jednotkou, alebo štvorkou. Nie peknou tvárou, alebo veľkým zadkom, ale tým že mení, alebo nemení svoj život k lepšiemu. A to je každodenná práca, väčšinou nudná a monotónna, ako v príbehu Malého princa: 
Na planéte Malého princa rástli užitočné i neužitočné rastliny. Teda z dobrých semien užitočné rastliny a zo zlých semien burina. Lenže semená sú neviditeľné. Spia hlboko v zemi, kým niektorému z nich nepríde na um, že sa zobudí. Nuž sa povystiera a najprv bojazlivo vyženie k slnku pôvabný neškodný výhonček. Ak je to výhonček reďkovky alebo šípu, môžeme ho nechať, nech si rastie. No ak ide o burinu, třeba ju vytrhnúť hneď, ako ju vieme rozoznať. 
Nuž a na planéte Malého princa sa vyskytovali hrozné semená… boli to semená baobabov. Pôda planéty bola nimi zamorená. Ak sa do baobabu pustíme príliš neskoro, nikdy sa ho už nezbavíme. Zaplní celú planétu. Prevŕta ju svojimi koreňmi. Ak je planéta veľmi malá, roztrhne ju na kusy. 
„Je to otázka disciplíny,“ povedal Malý princ. „Keď dám ráno do poriadku seba, treba starostlivo upratať aj planétu. Musím sa prinútiť pravidelne vytrhávať aj baobaby, hneď ako sa dajú rozoznať od šípov, na ktoré sa veľmi podobajú, keď sú ešte malé. Je to veľmi nudná, ale veľmi ľahká robota.“*
A čo tvoje srdce? Čo tvoje baobaby?

_____________________