CR-09 ST
V dnešnom evanjeliu som si všimol tri otázky, ktoré vlastne nie sú otázkami:
- Saduceji sa síce pýtajú, ale ide im skôr o to, aby Ježiša zosmiešnili.
- Ježiš im odpovedá otázkami, za ktorými by pokojne mohol byť výkričník.
Bol raz jeden nezamestnaný otáznik. Už dlho blúdil po krajine zarmútený, bezútešný, sklamaný a deprimovaný.
Zjavne ho už nikto nechcel. Nikto nepotreboval. Všetci sa čoraz častejšie utiekali k jeho úhlavnému nepriateľovi – výkričníku. Vykrikovali: Choď ďalej! Zastaň! Hýb sa! Vypadni! Ani na cestách sa nikto nepýtal: Ako sa máš? Namiesto toho sa kričalo: Hej, dávaj pozor!
Otáznik, unavený z toľkého chodenia, sa ubytoval u jednej rodiny. V minulosti ho vždy radi, zvlášť deti. No tentoraz tam našiel otca a jeho dospievajúceho syna, ktorí sa hádali a vykrikovali.
- Nikdy ma nepočúvaš!
- Nezaujíma ma, čo si myslíš! Tu rozkazujem ja!
- Už toho mám dosť! Odídem navždy preč!
Otáznik im pri prvej príležitosti im skočil do reči. Otec so zovretými päsťami chcel povedať niečo s s poriadnym výkričníkom. No namiesto toho z jeho úst vyšla otázka: Čo si o tom myslíš?
Syn ostal stáť s otvorenými ústami a potom odpovedal otázkou: Naozaj to chceš vedieť?
Mal si pocit, že ma to nezaujíma?, pýtal sa otec.
A tak to pokračovalo ďalej.
Dnes je deň ako stvorené na otázky a odpovede :-) Nie také, ako od saducejov. Na ozajstné otázky.
_________________________* Por.. Ferrero, B., Koľko stojí zázrak, DB, Bratislava 2009, s. 46-47.
