CR-11 NE C
Istý
pán, ktorého národnosť radšej nebudeme prezrádzať, vraj pri
spovedi vyznával: „Ukradol
zemiaky.“ „Koľko?“
pýta sa p. farár.
„Vrece, dve, vlastne tri…“ „Tak koľko, jedno, dve, alebo
tri?“ pýta sa
netrpezlivý kňaz.
„Včera jedno, zajtra dve…“
dostal odpoveď.
Dúfajme,
že je to len vtip a nič také sa nikdy nestalo. No predsa: často
sa pri spovedi správame podobne. A každému je jasné, že taký
prístup nikam nevedie, iba ak k ďalšiemu hriechu. Čo s tým?
Odpoveď ponúka dnešná liturgia slova.
V prvom čítaní sme počuli o hriechu kráľa Dávida. Dávid bol
Pánovým pomazaným, Božie slovo ho chváli ako dobrého kráľa,
ktorého si Boh vybral a viedol. A predsa Dávid zlyhal ako kráľ i
ako Boží služobník. Dopustil sa hriechu a naň nabaľoval ďalšie
a ďalšie. Nakoniec však s bolesťou vyznáva svoj hriech a prosí
o odpustenie.
Dnešný
žalm je vlastne dávidovou modlitbou, ktorá vyjadruje pokoru
hriešnika, jeho ľútosť, nádej i radosť z odpustenia.
Apoštol
Pavol v druhom čítaní svojím trochu ťažkým slovníkom
približuje, čo je podmienkou odpustenia. Vyzdvihuje vieru.
Pripomína, že nestačí robiť nejaké prázdne skutky, bez viery
niet ospravodlivenia, teda bez viery niet odpustenia hriechov nech by
sa človek snažil akokoľvek.
To
však neznamená, že samotná viera stačí. Už v Pavlových časoch
si niektorí veriaci namýšľali, že im stačí, ak majú vieru v
Božie odpustenie, a to im stačí pre spásu. Podobne aj dnes
niektorí hovoria, že im stačí ak svoje hriechy povedia Bohu v
modlitbe a veria, že im ich odpustí. Na to neskôr odpovedal Jakub
vo svojom liste, keď pripomína: Viera bez skutkov je mŕtva.
Z
dnešného evanjelia môžeme vyčítať jednotlivé prvky sviatosti
zmierenia, ktoré nesmú pri nej nikdy chýbať. Niektoré sú
zrejmé, iné vnímame len nepriamo. Tým prvým úkonom je vyznanie.
Niekto by mohol namietať, že hriešnica z dnešného evanjelia
nevyznáva svoje hriechy. Robí to, lenže nepriamo – svojím
postojom, oblečením, výzorom. Podľa textu to bola pravdepodobne
prostitútka a z jej oblečenia a ozdôb to bolo každému hneď
jasné! My to máme jednoduchšie: svoje hriechy vyznávame slovami,
nie oblečením, takže ľudia okolo nás ani nemusia tušiť, čo
sme spáchali. Podmienkou je samozrejme úprimné vyznanie.
Ľútosť
– je druhým dôležitým prvkom vo sviatosti zmierenia. Každému
z nás je jasné, že tej žene bolo ľúto toho, čo spravila. Naše
recitovanie modlitby ľútosti často nemá nič spoločné so
skutočnou ľútosťou. Veľmi často počuť v spovednici modlitbu
typu: Bože láska moja, teba ľutujem, preto svoje hriechy veľmi
milujem. A nestáva sa to len malým deťom.
Pokánie
– žena z dnešného evanjelia robí konkrétny krok, plný pokánia
a pokory: prichádza do farizejovho domu, medzi ľudí, ktorí ňou
mohli právom pohŕdať a mnohí to určite robili! Prichádza tam a
robí vonkajšie pokánie. Od nás sa zvyčajne nijaké vonkajšie
pokánie nežiada, ale predsa aj tá modlitba, ktorú sa máme
pomodliť zvyčajne po spovedi, ako vyzerá?
Zmena
života – nevieme, čo sa s touto ženou stalo ďalej.
Niektorí sa domnievajú, že to bola Mária Magdaléna. Možno áno,
možno nie, kto vie. Každopádne ju Ježiš vyzval: Už viac
nehreš! A zdá sa, že bola rozhodnutá to dodržať. A čo my?
Som vôbec rozhodnutý po spovedi niečo naozaj zmeniť?
Tieto
štyri prvky vyznanie, ľútosť, pokánie a ochota zmeniť
svoj život sú podstatnými prvkami sviatosti zmierenia.
Jednoducho ak jeden z nich chýba, je dosť otázne, či sa jedná o
skutočnú spoveď, alebo len nejaké divadielko.
Všetci
sme hriešnici, každý jeden z nás, či sa nám to páči, alebo
nie! Jediným rozumným riešením je sviatosť pokánia a zmierenia
s úprimným vyznaním, ľútosťou, pokáním a ochotou zmeniť svoj
život. Jediné rozumné riešenie.
