On to myslí s odpúšťaním vážne, vážnejšie ako my...

CR-11 NE C

Istý pán, ktorého národnosť radšej nebudeme prezrádzať, vraj pri spovedi vyznával: „Ukradol zemiaky.“ „Koľko?“ pýta sa p. farár. „Vrece, dve, vlastne tri…“ „Tak koľko, jedno, dve, alebo tri?“ pýta sa netrpezlivý kňaz. „Včera jedno, zajtra dve…“ dostal odpoveď.
Dúfajme, že je to len vtip a nič také sa nikdy nestalo. No predsa: často sa pri spovedi správame podobne. A každému je jasné, že taký prístup nikam nevedie, iba ak k ďalšiemu hriechu. Čo s tým? Odpoveď ponúka dnešná liturgia slova.
V prvom čítaní sme počuli o hriechu kráľa Dávida. Dávid bol Pánovým pomazaným, Božie slovo ho chváli ako dobrého kráľa, ktorého si Boh vybral a viedol. A predsa Dávid zlyhal ako kráľ i ako Boží služobník. Dopustil sa hriechu a naň nabaľoval ďalšie a ďalšie. Nakoniec však s bolesťou vyznáva svoj hriech a prosí o odpustenie.
Dnešný žalm je vlastne dávidovou modlitbou, ktorá vyjadruje pokoru hriešnika, jeho ľútosť, nádej i radosť z odpustenia.
Apoštol Pavol v druhom čítaní svojím trochu ťažkým slovníkom približuje, čo je podmienkou odpustenia. Vyzdvihuje vieru. Pripomína, že nestačí robiť nejaké prázdne skutky, bez viery niet ospravodlivenia, teda bez viery niet odpustenia hriechov nech by sa človek snažil akokoľvek.
To však neznamená, že samotná viera stačí. Už v Pavlových časoch si niektorí veriaci namýšľali, že im stačí, ak majú vieru v Božie odpustenie, a to im stačí pre spásu. Podobne aj dnes niektorí hovoria, že im stačí ak svoje hriechy povedia Bohu v modlitbe a veria, že im ich odpustí. Na to neskôr odpovedal Jakub vo svojom liste, keď pripomína: Viera bez skutkov je mŕtva.
Z dnešného evanjelia môžeme vyčítať jednotlivé prvky sviatosti zmierenia, ktoré nesmú pri nej nikdy chýbať. Niektoré sú zrejmé, iné vnímame len nepriamo. Tým prvým úkonom je vyznanie. Niekto by mohol namietať, že hriešnica z dnešného evanjelia nevyznáva svoje hriechy. Robí to, lenže nepriamo – svojím postojom, oblečením, výzorom. Podľa textu to bola pravdepodobne prostitútka a z jej oblečenia a ozdôb to bolo každému hneď jasné! My to máme jednoduchšie: svoje hriechy vyznávame slovami, nie oblečením, takže ľudia okolo nás ani nemusia tušiť, čo sme spáchali. Podmienkou je samozrejme úprimné vyznanie.
Ľútosť – je druhým dôležitým prvkom vo sviatosti zmierenia. Každému z nás je jasné, že tej žene bolo ľúto toho, čo spravila. Naše recitovanie modlitby ľútosti často nemá nič spoločné so skutočnou ľútosťou. Veľmi často počuť v spovednici modlitbu typu: Bože láska moja, teba ľutujem, preto svoje hriechy veľmi milujem. A nestáva sa to len malým deťom.
Pokánie – žena z dnešného evanjelia robí konkrétny krok, plný pokánia a pokory: prichádza do farizejovho domu, medzi ľudí, ktorí ňou mohli právom pohŕdať a mnohí to určite robili! Prichádza tam a robí vonkajšie pokánie. Od nás sa zvyčajne nijaké vonkajšie pokánie nežiada, ale predsa aj tá modlitba, ktorú sa máme pomodliť zvyčajne po spovedi, ako vyzerá?
Zmena života – nevieme, čo sa s touto ženou stalo ďalej. Niektorí sa domnievajú, že to bola Mária Magdaléna. Možno áno, možno nie, kto vie. Každopádne ju Ježiš vyzval: Už viac nehreš! A zdá sa, že bola rozhodnutá to dodržať. A čo my? Som vôbec rozhodnutý po spovedi niečo naozaj zmeniť?
Tieto štyri prvky vyznanie, ľútosť, pokánie a ochota zmeniť svoj život sú podstatnými prvkami sviatosti zmierenia. Jednoducho ak jeden z nich chýba, je dosť otázne, či sa jedná o skutočnú spoveď, alebo len nejaké divadielko.
Všetci sme hriešnici, každý jeden z nás, či sa nám to páči, alebo nie! Jediným rozumným riešením je sviatosť pokánia a zmierenia s úprimným vyznaním, ľútosťou, pokáním a ochotou zmeniť svoj život. Jediné rozumné riešenie.