Väzenie

CR-16 NE A: Mt 13,24-43, Mud 12,13.16-19

Pútnik a sprievodca prechádzali cez mŕtve mesto; cez ruiny - akýsi pokrivený odraz zašlej slávy. „Podľa legendy sa posledný kráľ rozhodol vybudovať mesto bez zla. Spravodlivo a prísne trestal každý zločin,“ vysvetľoval sprievodca a ukázal na jedinú stavbu, ktorá ešte stála: mohutnú a nedobitnú, mnohokrát prestavovanú a rozširovanú väznicu.
„Úbohý kráľ! Zabránil ľuďom konať zlo. Ale nenaučil ich vyplniť dobrom prázdno v sebe. A jeho mesto spustlo,“ uvažoval pútnik.
Pred zlom sa musíme brániť, niekedy aj silou. Ale naše šťastie nespočíva v zabránení zlu. To ešte nestačí. Investujeme do väzníc a armád dozorcov. A to je určite dôležité. Ale len ako prvý krok. Nie posledný.

Dnešné evanjeliové podobenstvo je pokračovaním toho, čo sme počúvali minulú nedeľu. Pre jeho lepšie pochopenie je dobré si pripomenúť, kto je kto a čo je čo.
V podobenstve o rozsievačovi, ktoré sme počuli minulú nedeľu, bol rozsievačom Boh, ktorý rozsieva svoje slovo. A každý z nás je pôdou inej kvality. Dnes hovorí Pán o tom istom rozsievačovi, tom istom poli a zrne... ale pripomína, že nezriedka aj z dobrej pôdy, na ktorej zrno Božieho slova prináša mnohonásobnú úrodu, vyrastie aj burina. Teda hovorí o nás, ktorí sa snažíme žiť Božie slovo a pripomína nám, že nie sme je dokonalí...
Pomenúva aj toho, ktorý rozsieva burinu – je to Zlý s veľkým Z. Áno. Ale tak ako odo mňa – pôdy závisí, zrno vyklíči a prinesie úrodu, tak isto odo mňa závisí, či nechám v sebe rásť burinu. Takže rozhodnutie je na nás!
A potom niekto kladie otázku, čo s tou burinou. Tu musí každý z nás rozlíšiť, či ide o jeho vlastnú burinu alebo o cudziu. Moc vytŕhať kúkoľ má každý z nás len na svojom poli. A to musíme robiť bezodkladne, hneď ako to ide. Môžem (a mám) si nechať pomôcť, poradiť... ale tú drinu musím spraviť sám.
To dnešné podobenstvo hovorí skôr o burine tých druhých. Tá je obyčajne bujnejšia, väčšia a zelenšia ako tá naša. Pravda len na prvý pohľad. Realita býva nezriedka úplne opačná! V tej chvíli mám chuť kašľať na vlastné pole pustiť pustiť sa do plevania hlava nehlava na tom cudzom. Ale tadiaľ cesta nevedie. Môžem a mám druhého napomenúť. Môžem mu poradiť. Ale to je asi tak všetko, pretože v cudzom poli reagujem ako slon v porceláne a s jednou byľou kúkoľa zničím pätnásť stebiel pšenice, rozumej podľa Ježišovho vzorca 1500 zŕn, z ktorých na ďalší rok môže byť zŕn 150 000.
A potom všetko potrebuje svoj čas na rast a dozrievanie. Na začiatku obrátenia mnohých ľudí je ich vlastné zlyhanie. V tomto týždni sme čítali o Mojžišovi. Keby ho Boh hneď odstránil ako trest za vraždu, ktorej sa dopustil... Nikdy by nezachránil Izraelitov z Egyptského otroctva. Ale Pán mu doprial čas na obrátenie, zmenu svojho života. Presne tak, ako každému z nás.
V prvom čítaní sme počuli, že náš Pán je spravodlivý a po hriechu dáva príležitosť na pokánie. A tiež že takýmto počínaním poučil svoj ľud, že spravodlivý človek má byť ľudský. Tak sa poučme a pustime sa do vlastnej buriny!