CR-28-II.- ST: Lk 11, 37-41
Bolo už neskoro, keď zaklopali na dvere chudobného človeka. Gazda sa s nimi podelil o skromnú večeru aj o svoj žiaľ. Rozprával o nešťastiach, ktoré ho postretli, o zničenej úrode, mŕtvom synovi, zlodejoch i uhundranej manželke.
Keď išli spať, bola už hlboká noc. „Myslím, že tento nešťastný človek je prekliaty.“ prehovoril sprievodca.
„A možno nie. Zlo sa dostane len tam, kde mu spravia miesto...“ odpovedal pútnik. Sprievodca len nechápavo zvraštil čelo.
„Otvor dvere a vpusť sem tmu“ povedal pútnik. Muž neochotne vstal a otvoril. Pruh svetla ožiaril kamennú dlažbu dvora. Ale tma dnu nevošla.
„To preto, že svetlo je silnejšie,“ uvažoval sprievodca.
„Možno. A možno preto, že tma je len tam, kde niet svetla.“Na chvíľu stíchli.
„Videl si, ako sa správal k svojej žene? Možno je hrubý preto, že je taká nevrelá. A možno je nevrelá, pretože je k nej hrubý. Ktovie?! Ktovie, kto urobil zlu miesto v ich rodine.“
Zlo je ako tma. Neprejde ani cez dvere ani cez kľúčovú dierku. Dostane sa len tam, kde mu spravia miesto...
