Tehly

Pôst-03 B

Na svojich potulkách pútnik raz cez mestečko, v ktorom to vyzeralo ako na stavenisku. Všade okolo bolo množstvo nedokončených domov, tehál, dreva, piesku... Všimol si, že v meste sú dva druhy stavieb: Veľké, nádherné domy, všetky dokončené, no vo dvore mali kôpky stavebného materiálu... a malé, rozostavané domčeky, na ktorých sa intenzívne pracovalo.
Nevedel sa tomu vynačudovať. A divil sa ešte viac, keď mu jeden z domácich vysvetľoval: „V našom meste pokladáme človeka za dospelého až vtedy, keď si postaví vlastný domček. Je úplne jedno, či je to muž, alebo žena. A tak keď sa v rodine narodí dieťa, ako dar dostane niekoľko tehličiek. Kým rastie, rodičia mu každoročne pridávajú ďalšie a ďalšie. To sú tie kopy stavebného materiálu vo dvoroch veľkých domov. Keď dieťa vyrastie, samo si zadováži ďalšie tehly. A keď ich má dosť, začne stavať svoj prvý dom. Chlapci stavajú z tmavo a dievčatá zo svetlo červených tehál. Čím krajší dom, tým väčšia šanca zapôsobiť na svojho budúceho partnera či partnerku...“
„Ale načo sú im dva domy, keď sa potom zoberú?“ pýtal sa pútnik. „Nemáme dva domy. Novomanželia svoje chalúpky rozoberú a z tehál postavia nový, pevný dom pre svoju rodinu.“
„A čo s tými, ktorí nie sú ochotní svoj domček zbúrať?“ pýtal sa pútnik. „Tí zostanú navždy sami. Ak sa nedokážu vzdať svojich plánov a predstáv, ťažko by boli dobrými manželmi a manželkami."
Pútnik sa pobral ďalej. Cestou uvažoval nad ľuďmi, ktorých stretol. Napriek svojim zvláštnym zvykom to bolo veselé mestečko. A možno to bolo práve vďaka tým čudným zvykom.
Každý z nás vstupuje do dospelosti s kopou vlastností, postojov, talentov a povahových čŕt, ktoré zdedil po svojich rodičoch alebo získal počas dospievania. To sú tie darované tehly. K nim treba prirátať to, čo získavame vlastným snažením. Každý z nás buduje dom svojho života. A občas sme pozvaní k tomu, aby sme niečo aj zrúcali. Ale vždy len kvôli niečomu alebo niekomu lepšiemu.
Ježiš vyrazil okolostojacim dych. Vyzval ich: „Zborte tento chrám!“ Niet divu. Štyridsaťšesť rokov trvalo jeho a ich predkom, kým postavili tento skvost. Žiaden žid by naň nedal dopustiť. A Ježiš vypustí do éteru takúto myšlienku?
Samozrejme, apoštoli po čase pochopili, že vtedy hovoril o sebe ako o chráme ducha a vlastne predpovedal svoju smrť. Ale skúsme tú výzvu na chvíľu brať doslovne.
V prvom čítaní z knihy Exodus sme počuli tú dlhšiu verziu dekalógu. Všimnime si hneď prvé: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh!“
Neurobíš si nijakú modlu. Mohli by sme povedať: Nevymodeluj, nevyformuj si nijakého bôžika, lebo len Ja Som skutočný Boh!
Znovu sa môžeme vrátiť k tej myšlienke z popolcovej stredy: Pamätaj, že si prach. Pamätaj, že si hlina. Dnes by sme mohli pridať: Pamätaj, že hlinou a prachom sú všetky tvoje výtvory! A preto im nemá patriť tvoja úcta ani tvoj život!
Všetko, čo vytvoríme my, alebo iní, sú prostriedky. Teraz je jedno, či sú to hmotné alebo nehmotné diela. Všetko sú to prostriedky, nie ciele. A tak sa musíme ku nim aj správať.

Publikácie a pomôcky