VN-06 NE C
Každú nedeľu
tohtoročného veľkonočného obdobia čítame state z knihy
Zjavenia apoštola Jána. Dnes opäť sledujeme jeho videnie
na ostrove Patmos. Ján je prenesený na vysoký vrch a sleduje
sväté mesto, nový Jeruzalem, zostupujúce z neba, od Boha. Je
jasné, že sa jedná o obraz. Ale obraz čoho? Neba? Raja? Nie
celkom.
Kľúčom
k pochopeniu toho, čo to ten nebeský Jeruzalem je, je verš, ktorý
tesne predchádza dnešnej stati. Ten znie: „A
prišiel jeden zo siedmich anjelov, čo mali sedem čiaš naplnených
poslednými siedmimi ranami, a povedal mi: „Poď, ukážem ti
nevestu, Baránkovu manželku!“ A
zoberie ho na ten vrch, aby mu ukázal sväté mesto. Každopádne by
to nemala byť pre nás nová informácia, pretože zaznela už v
liturgii minulej nedele. Tam sme čítali (opäť od Jána): „Ja,
Ján, videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá
zem sa pominuli a ani mora už niet. A videl som, ako
z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem,
vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha.“
Svätým
mestom, zostupujúcim od Pána, je Kristova milovaná a milujúca
nevesta. A z iných miest v Písme vieme, že to je ďalší obraz
pre Boží ľud, Cirkev. Pravda Ján tu už vidí budúcnosť, Cirkev
očistenú a oslávenú, bez chýb a nedokonalostí.
To
je prvý obraz Cirkvi, ktorý má Ján pred očami: spolu tvoríme
Boží ľud, milovanú a milujúcu Kristovu nevestu. Teraz s mnohými
chybami a nedostatkami, ale Kristus si nás formuje. Dôraz môžeme
položiť na to spolu.
Kresťanstvo je náboženstvom spoločenstva,
spolu sme nevestou, nie sami. Spolu sme milovaní
a milujúci.
V
evanjeliu Ježiš hovorí: „Kto ma miluje, bude
zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme
k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ Slovo
milovať má
mnoho významových odtieňov, niekedy dokonca protirečivých. No
obraz nevesty a ženícha nás nenecháva na pochybách v tom, akú
lásku má Ježiš na mysli.
Páči
sa mi tá aj tá zmienka: „Môj
Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho
príbytok.“ Náš
nebeský Otec rozhodne nie je žiarlivou svokrou a jeho prítomnosť,
to urobíme
si u neho príbytok,
je pre nás požehnaním. To je mimochodom to, čo Ján vyjadruje v
druhom čítaní obrazom: „Chrám som v ňom
nevidel, lebo jeho chrámom je Pán, všemohúci Boh, a Baránok.
A mesto nepotrebuje ani slnko ani mesiac, aby mu svietili, lebo
ho ožiaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok.“
Druhý
obraz Cirkvi, ktorý má Ján pred očami, je opevnené, sväté
mesto. Boží ľud, Kristova nevesta, chránená hradbami s
dvanástimi bránami. Brány sú orientované a otvorené na všetky
svetové strany, aby bolo zrejmé že súčasťou Božieho ľudu sa
môžu stať ľudia všetkých národov, jazykov a kultúr.
Musia
však prejsť niektorou z brán, ktorá nesie meno jedného z
dvanástich kmeňov starovekého Izraela. Tým sa zdôrazňujú naše
korene v Starom zákone i to, že čakáme, že sa k nám pridá
Starozákonný vyvolený národ, Boží ľud, Izrael.
Základné
kamene brán sú popísané menami dvanástich apoštolov, lebo naša
Cirkev i viera je apoštolská a my sa k nej neustále vraciame a
obnovujeme si ju. Apoštoli a po nich biskupi sú pre nás zárukou,
že kráčame správne, k tomu, aby sme sa stali očistenou a krásnou
nevestou Krista. V prvom čítaní vidíme príklad, ako apoštoli
konajú v Duchu Svätom, ako si tú úlohu plnia.
Každopádne
väčšina z toho, čo vidí Ján, je budúcnosť, cieľ, ku ktorému
putujeme. No už tu a teraz sú pre nás aktuálne slová: „Kto
ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude
milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“
