Sväté mesto...


VN-06 NE C

Každú nedeľu tohtoročného veľkonočného obdobia čítame state z knihy Zjavenia apoštola Jána. Dnes opäť sledujeme jeho videnie na ostrove Patmos. Ján je prenesený na vysoký vrch a sleduje sväté mesto, nový Jeruzalem, zostupujúce z neba, od Boha. Je jasné, že sa jedná o obraz. Ale obraz čoho? Neba? Raja? Nie celkom.
Kľúčom k pochopeniu toho, čo to ten nebeský Jeruzalem je, je verš, ktorý tesne predchádza dnešnej stati. Ten znie: A prišiel jeden zo siedmich anjelov, čo mali sedem čiaš naplnených poslednými siedmimi ranami, a povedal mi: „Poď, ukážem ti nevestu, Baránkovu manželku!“ A zoberie ho na ten vrch, aby mu ukázal sväté mesto. Každopádne by to nemala byť pre nás nová informácia, pretože zaznela už v liturgii minulej nedele. Tam sme čítali (opäť od Jána): „Ja, Ján, videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha.“
Svätým mestom, zostupujúcim od Pána, je Kristova milovaná a milujúca nevesta. A z iných miest v Písme vieme, že to je ďalší obraz pre Boží ľud, Cirkev. Pravda Ján tu už vidí budúcnosť, Cirkev očistenú a oslávenú, bez chýb a nedokonalostí.

To je prvý obraz Cirkvi, ktorý má Ján pred očami: spolu tvoríme Boží ľud, milovanú a milujúcu Kristovu nevestu. Teraz s mnohými chybami a nedostatkami, ale Kristus si nás formuje. Dôraz môžeme položiť na to spolu. Kresťanstvo je náboženstvom spoločenstva, spolu sme nevestou, nie sami. Spolu sme milovaní a milujúci.
V evanjeliu Ježiš hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ Slovo milovať má mnoho významových odtieňov, niekedy dokonca protirečivých. No obraz nevesty a ženícha nás nenecháva na pochybách v tom, akú lásku má Ježiš na mysli.
Páči sa mi tá aj tá zmienka: „Môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ Náš nebeský Otec rozhodne nie je žiarlivou svokrou a jeho prítomnosť, to urobíme si u neho príbytok, je pre nás požehnaním. To je mimochodom to, čo Ján vyjadruje v druhom čítaní obrazom: „Chrám som v ňom nevidel, lebo jeho chrámom je Pán, všemohúci Boh, a Baránok. A mesto nepotrebuje ani slnko ani mesiac, aby mu svietili, lebo ho ožiaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok.“
Druhý obraz Cirkvi, ktorý má Ján pred očami, je opevnené, sväté mesto. Boží ľud, Kristova nevesta, chránená hradbami s dvanástimi bránami. Brány sú orientované a otvorené na všetky svetové strany, aby bolo zrejmé že súčasťou Božieho ľudu sa môžu stať ľudia všetkých národov, jazykov a kultúr.
Musia však prejsť niektorou z brán, ktorá nesie meno jedného z dvanástich kmeňov starovekého Izraela. Tým sa zdôrazňujú naše korene v Starom zákone i to, že čakáme, že sa k nám pridá Starozákonný vyvolený národ, Boží ľud, Izrael.
Základné kamene brán sú popísané menami dvanástich apoštolov, lebo naša Cirkev i viera je apoštolská a my sa k nej neustále vraciame a obnovujeme si ju. Apoštoli a po nich biskupi sú pre nás zárukou, že kráčame správne, k tomu, aby sme sa stali očistenou a krásnou nevestou Krista. V prvom čítaní vidíme príklad, ako apoštoli konajú v Duchu Svätom, ako si tú úlohu plnia.
Každopádne väčšina z toho, čo vidí Ján, je budúcnosť, cieľ, ku ktorému putujeme. No už tu a teraz sú pre nás aktuálne slová: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“