Príď, Duchu Svätý

VN-07 NE C

Tí mladší asi poznajú film „Pán prsteňov“. Rozoberať tu celú trilógiu by asi nebolo na mieste. Pre tých ale, ktorí nevideli a nečítali poviem len toľko: Malý, obyčajný, bezvýznamný človek sa dotkol (v tomto prípade aj doslovne) posvätného, tajomného a stal sa niekým, kto zmenil chod dejín. Ale potom? Frodo sa vrátil domov a život do starých koľají. Všetko bolo ako pred tým. Okrem neho. Už nevládal žiť v tom obyčajnom svete, potom čo prežil, videl a počul to, o čom ľudia okolo neho ani nechyrovali. A prišiel deň, keď sa vydal na ďalekú cestu. Deň, ktorému predchádzalo túžobné čakanie…
Autor dnešného druhého čítania a evanjelia Ján prežil niečo podobné. Vidno to z jeho naliehavých slov v závere dnešného prvého čítania: Amen, príď Pane Ježišu. Maranatha, príď čoskoro.
Ján je človek, ktorý sa dotkol posvätna. Prežil tajomno. A to ho premenilo. Treba povedať, že okolnosti toho dotyku neboli vždy ľahké a príjemné. Naopak sprevádzala ho aj veľká bolesť a utrpenie, podobne ako to bolo s hrdinom spomínanej trilógie.


Kto to vlastne bol? Syn rybára, zdá sa že s celkom dobrým vzdelaním. Bol dosť mladý a hľadal Boha, chcel ho spoznať. A stal sa učeníkom Jána Krstiteľa. Ten ho poslal za Ježišom. Z apoštolov bol najmladší. Taký prívesok, ale Ježiš ho má rád, možno naozaj radšej ako ostatných, a berie ho všade kam Petra a Jakuba. O to ťažšie zrejme znášal jeho smrť, o to viac nadšenia vidno keď uveril, že Ježiš vstal z mŕtvych. A potom prišli Turíce. Budúcu nedeľu ho budeme sledovať ako nadšeného ohlasovateľa Božieho slova.
Lenže čas plynul. Eufória z časov veľkých dní postupne vyprchala. Začalo nové a nové prenasledovanie. Všetci apoštoli prešli mučením a Ján je posledný, ktorý prežil. K tomu vo vyhnanstve na ostrove Patmos sa dostáva do vytrženia, má videnia, ktoré zapísal v knihe Zjavenia – v Apokalypse. Vidí Božie kráľovstvo pre ktoré žil a žije, vidí aké raz bude, vidí v ňom tých, s ktorými sa ho snažil budovať, vidí v ňom Krista – toho, ktorý ho mal tak rád. A zrazu sa cíti na zemi ako cudzinec. Chce odísť tam, kde bude naozaj doma. Tam, kde je nové nebo a nová zem. Tam, kde je Ježiš. Preto svoju knihu končí slovami: Príď. Príď Pane Ježišu.
V tomto sa tak veľmi podobá na Štefana z prvého čítania. Aj ten, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“
Všimnite si: Štefan ani Ján sa neboja smrti. Dokonca akoby ju privolávali. Lebo to, čo čaká za jej bránou, je pre nich neporovnateľne väčšou hodnotou.
Tá naliehavosť, s ktorou Ján volá Príď, je dnešnou liturgiou daná do kontextu očakávania príchodu Ducha Svätého. Toho Ducha, ktorý v človeku rozpaľuje túžbu, akou horel Štefan, plný Ducha Svätého…
Prežívame desať dní intenzívneho čakania na niečo veľké. Na niekoho Veľkého. Liturgia nás na to pripravuje už nejaký čas. Prakticky každú nedeľu sme mohli sledovať jeho pôsobenie v prvých momentoch kresťanstva. A minulú nedeľu, ešte pred nanebovstúpením, nám Ježiš sľuboval jeho príchod, príchod Ducha Tešiteľa, ktorý nás naučí všetko…
Teraz je ten čas čakania. Príď, Duchu Svätý.