VN-07 NE C
Tí
mladší asi poznajú film „Pán prsteňov“. Rozoberať tu celú
trilógiu by asi nebolo na mieste. Pre tých ale, ktorí nevideli a
nečítali poviem len toľko: Malý, obyčajný, bezvýznamný človek
sa dotkol (v tomto prípade aj doslovne) posvätného, tajomného a
stal sa niekým, kto zmenil chod dejín. Ale potom? Frodo sa vrátil
domov a život do starých koľají. Všetko bolo ako pred tým.
Okrem neho. Už nevládal žiť v tom obyčajnom svete, potom čo
prežil, videl a počul to, o čom ľudia okolo neho ani nechyrovali.
A prišiel deň, keď sa vydal na ďalekú cestu. Deň, ktorému
predchádzalo túžobné čakanie…
Autor
dnešného druhého čítania a evanjelia Ján prežil niečo
podobné. Vidno to z jeho naliehavých slov v závere dnešného
prvého čítania: Amen,
príď Pane Ježišu. Maranatha, príď čoskoro.
Ján
je človek, ktorý sa dotkol posvätna. Prežil tajomno. A to ho
premenilo. Treba povedať, že okolnosti toho dotyku neboli vždy
ľahké a príjemné. Naopak sprevádzala ho aj veľká bolesť a
utrpenie, podobne ako to bolo s hrdinom spomínanej trilógie.
Kto
to vlastne bol? Syn rybára, zdá sa že s celkom dobrým vzdelaním.
Bol dosť mladý a hľadal Boha, chcel ho spoznať. A stal sa
učeníkom Jána Krstiteľa. Ten ho poslal za Ježišom. Z apoštolov
bol najmladší. Taký prívesok, ale Ježiš ho má rád, možno
naozaj radšej ako ostatných, a berie ho všade kam Petra a Jakuba.
O to ťažšie zrejme znášal jeho smrť, o to viac nadšenia vidno
keď uveril, že Ježiš vstal z mŕtvych. A potom prišli Turíce.
Budúcu nedeľu ho budeme sledovať ako nadšeného ohlasovateľa
Božieho slova.
Lenže
čas plynul. Eufória z časov veľkých dní postupne vyprchala.
Začalo nové a nové prenasledovanie. Všetci apoštoli prešli
mučením a Ján je posledný, ktorý prežil. K tomu vo vyhnanstve
na ostrove Patmos sa dostáva do vytrženia, má videnia, ktoré
zapísal v knihe Zjavenia – v Apokalypse. Vidí Božie kráľovstvo
pre ktoré žil a žije, vidí aké raz bude, vidí v ňom tých, s
ktorými sa ho snažil budovať, vidí v ňom Krista – toho, ktorý
ho mal tak rád. A zrazu sa cíti na zemi ako cudzinec. Chce odísť
tam, kde bude naozaj doma. Tam, kde je nové nebo a nová zem. Tam,
kde je Ježiš. Preto svoju knihu končí slovami: Príď.
Príď Pane Ježišu.
V
tomto sa tak veľmi podobá na Štefana z prvého čítania. Aj ten,
plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu
slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: „Vidím
otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“
Všimnite
si: Štefan ani Ján sa neboja smrti. Dokonca akoby ju privolávali.
Lebo to, čo čaká za jej bránou, je pre nich neporovnateľne
väčšou hodnotou.
Tá
naliehavosť, s ktorou Ján volá Príď,
je dnešnou liturgiou daná do kontextu očakávania príchodu Ducha
Svätého. Toho Ducha, ktorý v človeku rozpaľuje túžbu, akou
horel Štefan, plný
Ducha Svätého…
Prežívame
desať dní intenzívneho čakania na niečo veľké. Na niekoho
Veľkého. Liturgia nás na to pripravuje už nejaký čas. Prakticky
každú nedeľu sme mohli sledovať jeho pôsobenie v prvých
momentoch kresťanstva. A minulú nedeľu, ešte pred
nanebovstúpením, nám Ježiš sľuboval jeho príchod, príchod
Ducha Tešiteľa, ktorý nás naučí všetko…
Teraz
je ten čas čakania. Príď,
Duchu Svätý.
