Pieseň

Pôst-05 NE A

Pútnik ležal na žeravom piesku. Čakal na smrť. Nič iné sa už čakať ani nedalo. Vedel, že táto etapa cesty bude náročnejšia, ako čokoľvek predtým. Vedel, že na cestu k najbližšiemu prameňu potrebuje zrejme viac vody, ako vládze uniesť. Všetko si prerátal. Myslel, že je pripravený. Ale nebol. Teraz čakal na smrť. Snáď príde čím skôr a on pripojí svoje kosti k tým, čo sa povaľovali všade okolo, ku kostiam zvierat a ľudí, čo nedošli k ďalšiemu prameňu.
V šumení rozoznal slabučký zvuk, ktorý nepatril do púšte. Netušil, čo to môže byť. Pripadalo mu to povedomé a pritom neznáme. No jedno vedel určite: ten zvuk sem nepatrí.
Pozberal všetky sily. Kráčal. Vliekol za sebou svoj polomŕtvy tieň. Alebo tieň vliekol človeka?
Vietor mu znova priniesol ten zvuk. Trochu silnejší. Ešte pár krokov. Zase padol do piesku. Zostal nehybne ležať. Tentoraz definitívne. Ale tých pár krokov stačilo, aby ho zazreli obyvatelia oázy.
A ten zvuk? Keď sa po pár dňoch trochu pozviechal, ukázali mu rúrky, napichané do piesku. Vietor na nich hral svoju podivnú pieseň. Tú pieseň, čo už kdekoho vrátila zo smrti do života. Niektoré cesty sú pridlhé na to, aby ich človek zvládol sám.

Aj pôstne obdobie je pridlhé na to, aby ním človek prešiel sám, svojimi vlastnými silami. Myslím, že kto sa pokúsil putovať a robiť tak miesto Pánovi, je dnes pravdepodobne na dne. Už určite odhalil svoju slabosť, neschopnosť, nedostatky vytrvalosti... a teraz nevládze. A to je okamih, keď nášho príbehu vstupuje Pán so svojím: Lazár poď von.
V prom čítaní sme počuli Pánov prísľub: „Ľud môj, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov a vovediem vás do krajiny Izraela. A spoznáte, že ja som Pán, keď otvorím vaše hroby a vyvediem vás z vašich hrobov, ľud môj. Vložím do vás svojho ducha a ožijete.“
Boh je fantastický: on počíta aj s mŕtvolami, od ktorých nikto už nič nečaká. Dokonca počítal aj so 4 dni mŕtvym, v hrobe bezpečne zavaleným a nie najvábnejšie voňajúcim Lazarom.
A počíta aj s tebou – s človekom, ktorý sa cíti zaživa pochovaný svojou vlastnou neschopnosťou, človekom, ktorý nevládze ďalej, človekom, ktorý by radšej zomrel, než by urobil ďalší krok.
V tej chvíli On odstraňuje ten balvan, s ktorým sa z vnútra fakt nedá ani pohnúť. Odstraňuje ho a pozýva: Poď von!
Ježiš dal odvaliť kameň, zavolal na Lazára. Ale vyjsť musel on sám. Rozdiel je v tom, že cesta bola voľná!