Kopec

CR-10 II. PO: 1Kráľ. 17, 1-6

Dlho kráčali pútnik a jeho sprievodca hornatým krajom. Prechádzali dolinami a horskými priesmykmi. Celé dni nestretli človeka.
Len raz. Zazreli ho už z diaľky. Teperil sa s naloženým vozíkom prudkým zrázom. Ťahal ho zo všetkých síl. Márne. Nevládal.
Poznám ho. Je to silný človek. Žiaden problém ho nikdy neskolil. Všetko dokáže…“ Akosi pohotovo na otázku, ktorú nik nevyslovil.
Nedokáže všetko! Nedokáže prijať, že niečo je aj nad jeho sily.“ Odpovedal pútnik. „Vlastne je to škoda. Keby si priznal, že na to nemá, možno by mu napadlo obísť kopec tak, ako nám. A možno by urobil v živote ešte veľa dobrého. No takto… zomrie od vyčerpania. Zbytočne.
Existujú úžasní ľudia, ktorí dokážu všetko. Okrem jediného. Nedokážu prijať, že sú veci, s ktorými nepohnú. Škoda ich.
Najbližšie dva týždne budeme v liturgii sledovať osudy proroka Eliáša. Tá dnešná perikopa ho nazýva Tesbanom, Tesby boli asi mestečkom, odkiaľ pochádzal.
V najbližších dňoch budeme svedkami konfliktu medzi ním a kráľom Achabom s jeho krutou manželkou Jezábel.
Eliáš je veľký muž svojej doby. Je veľký, pretože na začiatku svojej verejnej činnosti sa naučil veľkú vec. Pochopil, že nie všetko dokáže. Chcel zachrániť svoj národ a Boh ho posiela do exilu. Urobil dobre, že poslúchol.
Sú kopce, na zdolanie ktorých nemáme dosť síl. To ale neznamená, že sa nedajú obísť!