VN 04 NE B: Jn 10, 11-18
„Je čas. Musíme ísť každý svojou cestou,“ prehovoril sprievodca po chvíli. Za chrbtom mali strmé štíty, nebezpečné priesmyky, bralá, záveje a noci pod skalnými prevismi. A tiež chvíle, keď mal chuť otočiť sa naspäť, okamihy, keď si želal radšej zomrieť, ako urobiť ďalší krok, chodníky, ktoré vyzerali ako skratka a pritom nikam neviedli...Sprievodca sa teraz vráti domov, znova prejde horami, sám alebo s inými, aby sa o pár týždňov zase vydal na cestu. S iným pútnikom, po iných chodníkoch, vždy hľadajúc tú najlepšiu cestu. Menia sa pútnici, menia sa hory, menia sa ľudia i cesty. Iba sprievodcovia zostávajú.Rozlúčili sa. Pútnik pomaly zostupoval kľukatým chodníkom do údolia, ktoré sa pred ním otváralo. Ešte musí prejsť mnohými priesmykmi, prebrodiť veľa potokov. Snáď stretne aj iných, ktorí s ním prejdú kúsok cesty. Obyčajných sprievodcov, ktorí budú spolu s ním hľadať chodník, čo vedie domov.
Život
je o putovaní, o hľadaní cesty. Vďaka za každého človeka,
ktorý sa na kúsku stane sprievodcom. Nemusí byť dokonalý a
neomylný. A asi ani nemôže, pretože musí hľadať a skúšať
stále nové trasy. Hory sa menia a ľudia tiež. A každý má svoj
chodník.
Štvrtá
veľkonočná nedeľa sa volá aj Nedeľa
dobrého pastiera. Kto
pozorne počúval dnešné evanjelium, asi sa nebude pýtať, prečo.
Zároveň je táto nedeľa aj začiatkom týždňa modlitieb za
duchovné povolania. A tak by sme mali asi urobiť malé rozlíšenie:
Kristus – dobrý pastier a kresťania, ktorých Boh pozýva, dáva
im poslanie byť
pastiermi.
Kto sú tí druhí, za ktorých sa budeme celý týždeň modliť?
Pripomínajú mi sprievodcov z toho príbehu na začiatku: tí, ktorí
so mnou prejdú jednu etapu života, ak sa pri nich zastavím, ak
potrebujem pomoc, pomáhajú mi nájsť ten môj chodník. Hľadajú
tých, ktorí sa stratili, sú oporou tým, ktorí nevládzu. Sú tu
jednoducho preto, aby človeka odprevadili na kúsku cesty.
Nie
sú neomylní ani dokonalí. Každý z nich síce pozná svoje hory,
ale tie sa menia rovnako ako ľudia. A tak menia zaužívané
chodníčky, hľadajú, skúšajú kade by to bolo najlepšie, učia
sa. Asi pri tom aj veľa pokazia. Ale viete: iba
kto nič nerobí, nič nepokazí...
aj keď nie som si istý týmto tvrdením.
No v skutočnosti je to komplikovanejšie. Životom obyčajne
neputujeme sami, ale v spoločenstve iných. Božie slovo používa
obraz oviec a pastiera. Pastier ich vedie, stará sa o ne, sprevádza
ich. A ony s ním strávia celý svoj život. Pri ňom sa rodia a pri
ňom aj zomierajú. Ovce nestriedajú pastierov ako my ponožky.
V
evanjeliu Kristus hovorí o sebe, že je tým dobrým
pastierom.
Je teda tým, ktorý chráni a vedie vedie svoj ľud, cirkev.
My
kresťania veríme, že sme ľuďmi na ceste, na ceste domov.
Potrebujeme sprievodcov, aby sme našli ten správny chodník v
okamihoch, keď je život príliš kľukatý. Potrebujeme i
spoločenstvo cirkvi, s ktorým človek môže prejsť celým
životom. A potrebujeme mať stále pred sebou Dobrého
pastiera,
ktorým je Kristus.
Máme sa za čo modliť.
