Prikývnutie


VN-04 PI: Jn 14, 1-6

Predstavujem si, ako sa asi udiala epizódka z dnešného evanjelia. Ježiš hovorí svojim učeníkom: Verte mi. Veríte v Boha, verte aj vo mňa, mne. A oni automaticky prikyvujú bez toho, že by reálne vnímali, čo im to vlastne vraví. Možno sa na neho aj usmievajú.
Ešte že tam je Tomáš, ktorý tomu celému moc neverí. Vďaka nemu sa dozvieme, že Kristus je cesta, pravda a život. Že je jediná cesta k otcovi.
Rozmýšľam, kto bol v tej chvíli Ježišovi milší: Tomáš, ktorý nerozumie a neverí že by veci mohli fungovať aj inak ako v rámci jeho vlastnej logiky… alebo nerozmýšľajúci, prikyvujúci apoštoli…
Aby sme si správne rozumeli: byť kresťanom znamená prikývnuť Kristovi, a to občas aj na veci, ktorým nerozumieme. Ale nerozumieť a nerozmýšľať nie je to isté.
A potom samotné prikývnutie, akokoľvek uvážené a rozhodné má zmysel len vtedy, ak hneď za ním nasleduje vykročenie na cestu. Tú, o ktorej hovorí Kristus: „Ja som cesta, pravda a život.“ Cestu, ktorá je až príliš konkrétna.