VN-04 PI: Jn 14, 1-6
Predstavujem
si, ako sa asi udiala epizódka z dnešného evanjelia. Ježiš
hovorí svojim učeníkom: Verte mi. Veríte v Boha, verte aj vo
mňa, mne. A oni automaticky
prikyvujú bez toho, že by reálne vnímali, čo im to vlastne
vraví. Možno sa na neho aj usmievajú.
Ešte
že tam je Tomáš, ktorý tomu celému moc neverí. Vďaka nemu sa
dozvieme, že Kristus je cesta, pravda a život. Že je jediná cesta
k otcovi.
Rozmýšľam,
kto bol v tej chvíli Ježišovi milší: Tomáš, ktorý nerozumie a
neverí že by veci mohli fungovať aj inak ako v rámci jeho
vlastnej logiky… alebo nerozmýšľajúci, prikyvujúci apoštoli…
Aby
sme si správne rozumeli: byť kresťanom znamená prikývnuť
Kristovi, a to občas aj na veci, ktorým nerozumieme. Ale nerozumieť
a nerozmýšľať nie je to isté.
A
potom samotné prikývnutie,
akokoľvek uvážené a rozhodné má zmysel len vtedy, ak hneď za
ním nasleduje vykročenie na cestu. Tú, o ktorej hovorí Kristus:
„Ja som cesta, pravda a život.“ Cestu, ktorá je až
príliš konkrétna.
