Koľko chceli...


VN-02 PI: Jn 6, 1-15

Keď som dnes znova a znova čítal tento evanjeliový príbeh, zaujala ma zvlášť jedna myšlienka: Ježiš rozmnožil chleby a ryby a rozdával sediacim, koľko chceli. Zaujalo ma to, koľko chceli, pretože sa často stretávam s ľuďmi, ktorí nechcú nič, alebo skôr nevedia, čo chcú.
Zaujímavý ľud sa to zbehol okolo Ježiša. Ako to, že nemali so sebou nič na jedenie? Že by vybehli len tak náhlivo z domu? Alebo nerátali s tým, že sa zdržia? Alebo im to bolo jedno v duchu hesla: Nejako už len bude?

Zdá sa, že to posledné. Všimnime si, že im chýba akákoľvek iniciatíva: Ježiš je ten, ktorý sa pýta na ich hlad, apoštoli sú tí, ktorí sa starajú, chlapec je ten, ktorý dal svojich 5 posúchov a dve ryby. A zástupy? Pokojne si sedia v tráve a čakajú, čo im spadne z neba. Majú to v génoch, ich predkovia tiež tak čakali na púšti a dočkali sa manny. Lenže tí aspoň hundrali na Mojžiša. Týmto akoby to bolo všetko jedno.
Pripomenulo mi to bájku o vyhladovanom oslovi. Jeden muž mal somára, o ktorého sa nikdy poriadne nestaral, dával mu len toľko potravy, aby prežil a mohol celý deň vykonávať ťažkú prácu. Raz sa však v pánovi niečo zlomilo. Rozhodol sa zmeť svoj život. A začal od toho somára. Odviazal ho od vozíka, postavil ho medzi dve kopy sena s tým, že obe sú jeho.
Ale nevyplatilo sa mu to. Po týždni ho našiel zdochnutého medzi tými dvomi kopami. Ten somár sa nevedel rozhodnúť, nevedel, čo vlastne chce. A pritom mu nič nebránilo chcieť všetko.
My si tu sedíme a Ježiš chce dať každému, koľko kto chce. A väčšina ľudí nechce nič. Ba vlastne áno. Žobroníme o všeličo, o omrvinky života a veľké veci sú nám ukradnuté. Ale my sme stvorení pre veľké veci.