VN-02 PI: Jn 6, 1-15
Keď
som dnes znova a znova čítal tento evanjeliový príbeh, zaujala ma
zvlášť jedna myšlienka: Ježiš rozmnožil chleby a ryby a
rozdával sediacim, koľko chceli. Zaujalo ma to, koľko chceli,
pretože sa často stretávam s ľuďmi, ktorí nechcú nič, alebo
skôr nevedia, čo chcú.
Zaujímavý
ľud sa to zbehol okolo Ježiša. Ako to, že nemali so sebou nič na
jedenie? Že by vybehli len tak náhlivo z domu? Alebo nerátali s
tým, že sa zdržia? Alebo im to bolo jedno v duchu hesla: Nejako
už len bude?
Zdá sa, že to
posledné. Všimnime si, že im chýba akákoľvek iniciatíva: Ježiš
je ten, ktorý sa pýta na ich hlad, apoštoli sú tí, ktorí sa
starajú, chlapec je ten, ktorý dal svojich 5 posúchov a dve ryby.
A zástupy? Pokojne si sedia v tráve a čakajú, čo im spadne z
neba. Majú to v génoch, ich predkovia tiež tak čakali na púšti
a dočkali sa manny. Lenže tí aspoň hundrali na Mojžiša. Týmto
akoby to bolo všetko jedno.
Pripomenulo
mi to bájku o vyhladovanom oslovi. Jeden muž mal somára,
o ktorého sa nikdy poriadne nestaral, dával mu len toľko potravy,
aby prežil a mohol celý deň vykonávať ťažkú prácu. Raz sa
však v pánovi niečo zlomilo. Rozhodol sa zmeť svoj život. A
začal od toho somára. Odviazal ho od vozíka, postavil ho medzi dve
kopy sena s tým, že obe sú jeho.
Ale
nevyplatilo sa mu to. Po týždni ho našiel zdochnutého medzi tými
dvomi kopami. Ten somár sa nevedel rozhodnúť, nevedel, čo vlastne
chce. A pritom mu nič nebránilo chcieť všetko.
My si tu sedíme a
Ježiš chce dať každému, koľko kto chce. A väčšina ľudí
nechce nič. Ba vlastne áno. Žobroníme o všeličo, o omrvinky
života a veľké veci sú nám ukradnuté. Ale my sme stvorení pre
veľké veci.
