PÔST-04 C
V dnešnej
modlitbe dňa okrem iného zaznieva: „Otče,
prostredníctvom svojho Syna obdivuhodne zmieruješ so sebou ľudské
pokolenie...“ Otec, ktorý skrze Syna zmieruje svet so sebou –
to kľúčová téma tohtoročnej štvrtej pôstnej nedele.
Podstatne výraznejšie je téma zmierenia
zastúpená v čítaní z Druhého listu Korinťanom. Výraz
zmierenie sa v tých ôsmich
vetách opakuje päť krát a na tému zmierenia pozerá z rôznych
uhlov pohľadu:
.
- Boh prostredníctvom Krista zmieril svet so sebou, vyjadrené inými biblickými obrazmi splatil sám sebe náš dlh, zaplatil výkupné...
- Pre nás všetkých zaznieva výzva „Zmierte sa s Bohom.“ Je to výzva, aby každý jeden človek sám za seba urobil Boží jednostranný akt (Boh sa zmieril s nami) obojstranným (na to, aby bol zmier medzi dvomi, musia chcieť obaja).
- Kristus nám zveril službu zmierenia, ktorá sa na prvom mieste realizuje vo sviatosti zmierenia.
- Kristus nám zveril slovo zmierenia, teda všetci máme vyzývať ľudí: „Zmierte sa s Bohom!“
Prvé čítanie
je ukážkou slávenia zmierenia medzi Bohom a jeho starozákonným
vyvoleným ľudom. Čítanie začína slovami: „Dnes som
z vás odstránil egyptskú potupu.“ Akú
potupu? Nuž tú, ktorá ležala ako tieň na Izraelitoch počas
celého štyridsaťročného putovania z Egyptského otroctva na
slobodu do zasnúbenej zeme.
Totiž
vonkajším znakom príslušnosti k vyvolenému ľudu bola obriezka
mužov. Ale nikto z tých, ktorí sa narodili počas putovania púšťou
obrezaný nebol. A tí, ktorí sa narodili v Egypte, na púšti za
tých štyridsať rokov vymreli. Byť obrezaný znamená pre židov
byť Božím vlastníctvom. A oni neboli. Po štyridsiatich rokoch
slávia na Jerišských stepiach obriezku a Boh ich tak opäť
(vonkajším znakom) prijíma za svoj ľud. Odstránil ich potupu,
zmieril ich so sebou.
Slávenie
zmierenia na Jerišských stepiach končí hostinou zmierenia.
Rovnako, ako zmierenie, o ktorom hovorí dnešné evanjelium. Prvé
dve vety state sú veľmi dôležité: K Ježišovi sa
približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali
ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma
hriešnikov a jedáva s nimi.“ Teda mafiáni,
zlodeji, prostitútky, podvodníci..., ktorí (to je veľmi
dôležité zdôrazniť) chceli zmeniť svoj život, sa
približovali k Ježišovi,
teda asi s ním trávili stále viac a viac času. A Ježiš sa od
nich neodťahoval, skôr im vychádzal v ústrety.
Niektorí
farizeji a zákonníci sa nazdávali, že tí ľudia sú tak
beznádejné prípady, že klesli tak hlboko, že sa im nedá veriť
a že si nezaslúžia šancu. Možno
verili (alebo dokonca dúfali), že Boh takým ľuďom rozhodne
neodpustí. Preto im Ježiš vyrozprával príbeh o milujúcom otcovi
a dvoch bratoch. Boli dosť vnímaví na to, aby pochopili, aby tých,
ktorými opovrhovali, spoznali toho mladšieho, seba v tom staršom a
Boha v otcovi.
Príbeh
o milosrdnom otcovi končí presne tým, čo vyčítali Ježišovi:
hostinou, pri ktorej ten, čo napáchal toho toľko, že si tam
nezaslúži vôbec byť, sedí na čestnom mieste. Opäť treba
zdôrazniť: na čestnom mieste je preto, že sa
chce zmeniť a už aj
veľa preto urobil, veď prešiel cestou zmierenia. Pre nás je
slávením hostiny zmierenia slávenie Eucharistie. A preto je omša
a prijímanie logickým zavŕšením spovede.
Boh zmieril v
Kristovi svet so sebou. A z toho pre nás plynie výzva (Zmierte
sa s Bohom!) a poslanie (Staňte
sa ohlasovateľmi Slova zmierenia).
To prvé pozýva k spovedi, to druhé k pozývaniu na spoveď.
Upozorňujem, že pozývanie je niečo iné ako nútenie alebo
vydieranie:-).
