Zmierte sa s Bohom!


PÔST-04 C

V dnešnej modlitbe dňa okrem iného zaznieva: „Otče, prostredníctvom svojho Syna obdivuhodne zmieruješ so sebou ľudské pokolenie...“ Otec, ktorý skrze Syna zmieruje svet so sebou – to kľúčová téma tohtoročnej štvrtej pôstnej nedele.
Podstatne výraznejšie je téma zmierenia zastúpená v čítaní z Druhého listu Korinťanom. Výraz zmierenie sa v tých ôsmich vetách opakuje päť krát a na tému zmierenia pozerá z rôznych uhlov pohľadu:
.

  1. Boh prostredníctvom Krista zmieril svet so sebou, vyjadrené inými biblickými obrazmi splatil sám sebe náš dlh, zaplatil výkupné...
  2. Pre nás všetkých zaznieva výzva „Zmierte sa s Bohom.“ Je to výzva, aby každý jeden človek sám za seba urobil Boží jednostranný akt (Boh sa zmieril s nami) obojstranným (na to, aby bol zmier medzi dvomi, musia chcieť obaja).
  3. Kristus nám zveril službu zmierenia, ktorá sa na prvom mieste realizuje vo sviatosti zmierenia.
  4. Kristus nám zveril slovo zmierenia, teda všetci máme vyzývať ľudí: „Zmierte sa s Bohom!“
Prvé čítanie je ukážkou slávenia zmierenia medzi Bohom a jeho starozákonným vyvoleným ľudom. Čítanie začína slovami: „Dnes som z vás odstránil egyptskú potupu.“ Akú potupu? Nuž tú, ktorá ležala ako tieň na Izraelitoch počas celého štyridsaťročného putovania z Egyptského otroctva na slobodu do zasnúbenej zeme.
Totiž vonkajším znakom príslušnosti k vyvolenému ľudu bola obriezka mužov. Ale nikto z tých, ktorí sa narodili počas putovania púšťou obrezaný nebol. A tí, ktorí sa narodili v Egypte, na púšti za tých štyridsať rokov vymreli. Byť obrezaný znamená pre židov byť Božím vlastníctvom. A oni neboli. Po štyridsiatich rokoch slávia na Jerišských stepiach obriezku a Boh ich tak opäť (vonkajším znakom) prijíma za svoj ľud. Odstránil ich potupu, zmieril ich so sebou.

Slávenie zmierenia na Jerišských stepiach končí hostinou zmierenia. Rovnako, ako zmierenie, o ktorom hovorí dnešné evanjelium. Prvé dve vety state sú veľmi dôležité: K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Teda mafiáni, zlodeji, prostitútky, podvodníci..., ktorí (to je veľmi dôležité zdôrazniť) chceli zmeniť svoj život, sa približovali k Ježišovi, teda asi s ním trávili stále viac a viac času. A Ježiš sa od nich neodťahoval, skôr im vychádzal v ústrety.
Niektorí farizeji a zákonníci sa nazdávali, že tí ľudia sú tak beznádejné prípady, že klesli tak hlboko, že sa im nedá veriť a že si nezaslúžia šancu. Možno verili (alebo dokonca dúfali), že Boh takým ľuďom rozhodne neodpustí. Preto im Ježiš vyrozprával príbeh o milujúcom otcovi a dvoch bratoch. Boli dosť vnímaví na to, aby pochopili, aby tých, ktorými opovrhovali, spoznali toho mladšieho, seba v tom staršom a Boha v otcovi.
Príbeh o milosrdnom otcovi končí presne tým, čo vyčítali Ježišovi: hostinou, pri ktorej ten, čo napáchal toho toľko, že si tam nezaslúži vôbec byť, sedí na čestnom mieste. Opäť treba zdôrazniť: na čestnom mieste je preto, že sa chce zmeniť a už aj veľa preto urobil, veď prešiel cestou zmierenia. Pre nás je slávením hostiny zmierenia slávenie Eucharistie. A preto je omša a prijímanie logickým zavŕšením spovede.

Boh zmieril v Kristovi svet so sebou. A z toho pre nás plynie výzva (Zmierte sa s Bohom!) a poslanie (Staňte sa ohlasovateľmi Slova zmierenia). To prvé pozýva k spovedi, to druhé k pozývaniu na spoveď. Upozorňujem, že pozývanie je niečo iné ako nútenie alebo vydieranie:-).