PÔST-05 C: Jn 8, 1-11
Jedna vec je istá: dôvod, prečo dav vlečúci ženu pristihnutú pri cudzoložstve zahorel takou túžbou po „spravodlivosti“. Asi nejde o spravodlivosť. Ide o Ježiša. Je
populárny, okruh jeho obdivovateľov sa rozširuje, aj teraz ich je
tu dosť. Spomínaná žena sa mala stať pre neho pascou. Veď
Mojžišov zákon, pre všetkých záväzný, ju káže ukameňovať.
Ak to Ježiš potvrdí, jeho učenníci budú mať navždy pred očami
tú pomaly zomierajúcu ženu, bez pomoci, ohadzovanú kameňmi
spravodlivých. A ak sa jej zastane? No tak kamene namieria na neho,
veď sa stavia proti Zákonu.
Pritom robí zaujímavé gesto: píše prstom do
prachu. Možno si len tak čmára, nechce sa na nich pozerať, možno
im ten prach má pripomenúť prach zeme, z ktorého sme podľa
Genezis všetci stvorení. Možno im to má pripomenúť Boží prst,
ktorým bol dekalóg vpísaný do kamenných tabulí ale nie do ich
kamenných sŕdc. Možno im to pripomenulo nápis, čo videl
Babylonský kráľ Baltasár - Boží prst písal na stenu: Mene,
Tekel, Ufarsin – Skončil si, premárnil si svoj život a
prišiel čas zúčtovania.
A možno písal
do prachu ich hriechy. A oni ich čítali. Každý tam našiel ten
svoj. Mlčky civeli na tie písmená, v rukách zvierali kamene.
Vtedy sa postavil: Kto je bez hriechu, nech začne prvý s
hádzaním kameňov! Aspoň
teraz sa zachovali čestne. Pustili tie kamene na zem a vytratili sa.
V texte ma zvlášť
oslovili dve myšlienky:
- Ježiš neospravedlňuje hriech ale ani neodsudzuje hriešnika. Vyberá si tretiu cestu.
- Davu, pripravenému na linčovanie, hovorí: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň!“ Niekto musí byť vždy prvý. Ale radšej v podaní pomocnej ruky, než v hádzaní kameňmi.
Inšpiratívne,
nie?
