Tretia cesta


PÔST-05 C: Jn 8, 1-11

Jedna vec je istá: dôvod, prečo dav vlečúci ženu pristihnutú pri cudzoložstve zahorel takou túžbou po „spravodlivosti“. Asi nejde o spravodlivosť. Ide o Ježiša. Je populárny, okruh jeho obdivovateľov sa rozširuje, aj teraz ich je tu dosť. Spomínaná žena sa mala stať pre neho pascou. Veď Mojžišov zákon, pre všetkých záväzný, ju káže ukameňovať. Ak to Ježiš potvrdí, jeho učenníci budú mať navždy pred očami tú pomaly zomierajúcu ženu, bez pomoci, ohadzovanú kameňmi spravodlivých. A ak sa jej zastane? No tak kamene namieria na neho, veď sa stavia proti Zákonu.
Ježiš si vyberá tretiu cestu: neospravedlňuje ale ani nesúdi.
Pritom robí zaujímavé gesto: píše prstom do prachu. Možno si len tak čmára, nechce sa na nich pozerať, možno im ten prach má pripomenúť prach zeme, z ktorého sme podľa Genezis všetci stvorení. Možno im to má pripomenúť Boží prst, ktorým bol dekalóg vpísaný do kamenných tabulí ale nie do ich kamenných sŕdc. Možno im to pripomenulo nápis, čo videl Babylonský kráľ Baltasár - Boží prst písal na stenu: Mene, Tekel, Ufarsin – Skončil si, premárnil si svoj život a prišiel čas zúčtovania.
A možno písal do prachu ich hriechy. A oni ich čítali. Každý tam našiel ten svoj. Mlčky civeli na tie písmená, v rukách zvierali kamene. Vtedy sa postavil: Kto je bez hriechu, nech začne prvý s hádzaním kameňov! Aspoň teraz sa zachovali čestne. Pustili tie kamene na zem a vytratili sa.

V texte ma zvlášť oslovili dve myšlienky:
  1. Ježiš neospravedlňuje hriech ale ani neodsudzuje hriešnika. Vyberá si tretiu cestu.
  2. Davu, pripravenému na linčovanie, hovorí: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň!“ Niekto musí byť vždy prvý. Ale radšej v podaní pomocnej ruky, než v hádzaní kameňmi.
Inšpiratívne, nie?