VN-Veľkonočná vigília
Tma a svetlo majú v liturgii veľkonočnej
vigílie dôležité miesto. Preto slávenie začíname po najskôr
po súmraku. Preto má skončiť pred svitaním.
Tma. Keď
na Zelený štvrtok Judáš predčasne odišiel z večeradla, aby
zradil Ježiša, Ján nezabudol pripomenúť, že vyšiel von a bola noc. Judáša
pohltila tma. Alebo presnejšie temnota.
Judáš otvoril dvere zlu.
1.V prvom čítaní vigílie čítame o stvorení sveta, zavŕšenom
stvorením človeka. Ľudia dostali vznešenú úlohu podmaniť si
Zem, naplniť ju a dotvárať Božie dielo. „A Boh
videl všetko, čo urobil; a bolo to veľmi dobré.“ Lenže
naši prarodičia, skôr, ako by dozreli do svojej úlohy, vzopreli
sa Bohu a urobili to isté, čo Judáš: otvorili dvere zlu. Život
na Zemi sa stal temným.
2. Napriek tomu si Boh neprestal ľudí viesť. V druhom čítaní obdivujeme vieru Abraháma, ktorý bol ochotný obetovať jediného syna, keď myslel, že to od neho žiada Pán. Ale Boh mu to nedovolil. Nedovolil Abrahámovi obetovať vlastného syna. Nedovolil Abrahámovi priniesť tak veľkú a strašnú obeť. Čo nedovolil človeku, urobil on sám. On vlastného syna neušetril...
3. V Egypte sa z Abrahámových potomkov stal národ a my opäť sledujeme, ako si ich vedie. Symbolom záchrany pred genocídou sa pre Židov stal prechod cez Červené more. Oni prešli cez vodu z otroctva na slobodu, zo smrti do života. A nám kresťanom ten ich paschálny prechod pripomína náš krst, našu cestu k slobode Božích detí.
4.
Svetlo. Štvrté
čítanie nám opäť pripomína temno zla a to, čo zlo robí s
človekom. Ale opäť tu prebleskuje svetlo: Boh, ktorý o nás
napriek všetkému stále stojí: „Pán ťa povolal ako
ženu opustenú a duchom sklesnutú, ako odvrhnutú ženu svojej
mladosti, hovorí tvoj Boh. Na chvíľu krátku som ťa opustil, no
s veľkou láskou si ťa pritiahnem.“
Na začiatku liturgie
sme sa všetci zhromaždili okolo svetla. Požehnali sme Paškál –
Veľkonočnú sviecu, symbol Zmŕtvychvstalého Krista a kráčali
sme za svetlom sviece do chrámu. My kresťania, spoločne tvoriaci
Cirkev, tú opustenú, duchom sklesnutú a nie vždy
najhodnejšiu ženu zo štvrtého čítania – Kristovu nevestu, sme
kráčali za ním, ktorý si nás pritiahol veľkou láskou.
5. Voda. Piate čítanie spolu s nasledujúcim žalmom nás upriamuje na ďalší symbol vigílie: vodu. Poďte k vodám: počúvajte a budete žiť. Čerpajme vodu s radosťou z prameňov spásy. Keď Kristus zomrel a vojak prebodol jeho bok, vytiekla odtiaľ voda. Pre nás je to prebodnutú srdce prameňom krstnej vody. A preto je Veľkonočná vigília najvhodnejším okamihom v roku, kedy môžu katechumeni prijať krst.
6. Šieste čítanie nás opäť povzbuduje nasledovať svetlo. Baruch burcuje: „Choď za Pánovou žiarou.“ Pre nás kresťanov to znamená jediné: ísť za Kristom. Tak, ako sme na začiatku išli za veľkonočnou sviecou.
7. Siedme čítanie a opäť voda. Voda, ktorá nie len očisťuje, ale i premieňa. Tak ako Peter, keď mu Ježiš umyl pri poslednej večeri nohy, nebol len umytý, ale premenený, aby mal podiel s ním... Tak nám Boh cez Ezechiela sľubuje premenu našich neschopných kamenných sŕdc. Sľubuje nového Ducha, ktorý spôsobí, že budeme kráčať jeho cestami, sľubuje, že on bude naším Bohom a my jeho ľudom.
Počúvame
starozákonné čítania a je nám jasné, že toto všetko sa plní.
Že Kristus to naplnil. A naša reakcia? Po dlhom mlčaní z plného
hrdla spievame Sláva Bohu na výsostiach. Áno.
Jemu patrí sláva.
Oslavujme
Boha, ktorý urobil túto noc Veľkou, lebo sa stal človekom, bol
odsúdený, popravený, pochovaný a vstal zmŕtvych. Kristus vstal
zmŕtvych. Хрїстóсъ воскрéсе!
